V roku 1897 sionisti získali podporu Británie, aby mohli okupovať Palestínu s cieľom založiť židovský štát. V novembri 1917 britský minister zahraničných vecí Arthur James Balfour v správe lordovi Rothschildovi, známej ako tzv. Balfourova deklarácia, písal v tom zmysle, že britská vláda s potešením uznáva Palestínu ako vlasť židovského národa a že urobí všetko preto, aby popri tom neboli porušené občianske a náboženské práva nežidovských spoločenstiev v Palestíne.
Výraznou mierou k víťazstvu spojencov v I. svetovej vojne však prispeli Arabi, a tak generál Allenby, ktorý so svojím oddielom oslobodil Palestínu, Libanon a Sýriu, mohol v roku 1919 vyhlásiť, že arabská pomoc bola neoceniteľná. Napriek tomu britská vláda aj bez súhlasu snemovne rozhodla, že Balfourova deklarácia musí byť zrealizovaná.
Týmto rozhodnutím a následne vymenovaním vysokého komisára britská vláda porušila zmluvu uzavretú s kráľom Husseinom o nezávislosti a suverenite arabských štátov, vrátane Palestíny. Vtedajšia Spoločnosť národov bola iba nerozhodným pozorovateľom diania.
Povojnové násilie
Keď roku 1948 Izrael obsadil ďalšie územia Palestíny, začal sa masaker, tisíce obyvateľov museli opustiť svoje domovy a mnohí ľudia prišli násilím o svoju pôdu. Posvätné miesta moslimov i kresťanov boli znesväcované. Masaker v obci Dejr Jásín si vyžiadal približne 250 obetí a výbuchy v jeruzalemských hoteloch King David a Semiramis vyše sto obetí. Hlavný delegát Medzinárodného červeného kríža Jacques de Reyner potvrdil, že masaker v Dejr Jásíne nebol vyvolaný vojenským aktom ani nijakou provokáciou. V máji 1948 sionisti obsadili kňazský domov Notre Dame de France, ktorý sa stal ich základňou pre útoky na Jeruzalem.
V om istom mesiaci obsadili kláštor nemeckých benediktínov, ktorý sa stal hlavnou základňou pre útoky na Jeruzalem. Pri paľbe zo stojeden mínometov umiestnených v tomto kláštore zahynulo osem ľudí a stodvadsať bolo zranených. Obsadené kostoly a kláštory boli vyrabované, znesväcované a ich obyvatelia boli internovaní. Podľa izraelskej vlády to bolo počínanie „nezodpovedných jednotlivcov“, alebo „fanatických Židov“, no skutočnosť bola taká, že tí boli na takéto násilnosti účelovo verbovaní. Podobne to bolo aj v roku 1967.
Cieľom vyvražďovania starých ľudí, žien i detí bolo prinútiť Arabov, aby opustili krajinu. Keď sa utečenci museli uchýliť na západný breh Jordánu a po jeho obsadení Izraelom boli nútení ujsť do Libanonu. V roku 1948 takmer milión Palestínčanov muselo opustiť svoj domov, pričom izraelská propaganda stále tvrdila, že odišli dobrovoľne.
Keď Palestína upozorňovala na túto situáciu, svet mlčal. Výbor kresťanskej jednoty v Palestíne rozoslal šesťstranové prehlásenie o kritickej situácii politickým i náboženským organizáciám celého sveta, no bezvýsledne. V prehlásení boli uvedené aj názvy náboženských inštitúcií, ktoré sa stali terčom izraelských útokov, ako aj zoznam zabitých alebo zranených kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier. V roku 1967 bol obsadený zvyšok Palestíny. V sedemdesiatych rokoch boli mnohí Palestínčania deportovaní na opustené územia pri jordánskych a libanonských hraniciach. Na okupovaných územiach silnela neobmedzená vojenská vláda. Palestínski vojenskí väzni boli neraz aj mučení.
Zdá sa, akoby násilie proti Palestínčanom malo byť kompenzáciou za holokaust v Európe. Teraz už Organizácia spojených národov nazvala izraelské počínanie na okupovanom území urážkou ľudskosti. Bývalý generálny riaditeľ Agentúry OSN pre podporu a pomoc palestínskym utečencom na Blízkom východe John Davis priznal, že izraelský plán násilnej okupácie nebol včas odhalený.
Mnohé násilnosti a vandalstvá na kresťanských pamiatkach boli vykonávané pod vedením Ligy na obranu Židov, čo musel priznať aj minister vnútra.
Palestínska intifáda
Americkí zástupcovia vetovali návrh rezolúcie OSN, ktorá mala odsúdiť izraelské počínanie a takmer sto senátorov podpísalo list adresovaný štátnemu tajomníkovi, v ktorom žiadali podporiť Jicchaka Šamira vo voľbách.
V roku 1988 sa stretli ministri zahraničných vecí arabských krajín a hovorili o Palestíne a hnutí odporu v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu. Dohodli sa na založení fondu na finančnú podporu hnutia odporu, čo však napokon aj nechtiac umožnilo vznik ozbrojeného povstania, zvaného intifáda, ktoré malo silný vplyv na izraelsko-palestínske vzťahy a umožnilo rozvinúť extrémizmus a terorizmus do netušených rozmerov. Po povstaní Palestínčania bojkotovali izraelský tovar, pálili židovské zástavy, útočili na izraelských vojakov, hádzali do nich kamene a zápalné fľaše. Tieto udalosti prekvapili aj samotné exilové vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny.
Treba však povedať, že vojaci izraelskej armády mali zakázané strieľať ostrými nábojmi do povstalcov, čo však v niektorých vyostrených situáciách nebolo možné dodržať. Tak isto treba priznať, že armáda nekompromisne trestala neodôvodnené násilie na Palestíncoch, no na druhej strane Palestína dávala za útoky na Izraelčanov odmeny a neúčasť v intifáde bola trestaná. Niekoľko mesiacov po vypuknutí povstania vzniklo palestínske militantné hnutie Hammás, ktorého členovia prevzali úlohu trestných kománd. Po tom, ako sa izraelským premiérom stal Jicchak Šamir, začalo sa zatváranie palestínskych škôl, násilie obojstranne pokračovalo a stupňoval sa extrémizmus a terorizmus.
Mierová dohoda
V tejto bezvýchodiskovej situácii si Izrael začal uvedomovať neúčinnosť vojenských akcií. Mladí ľudia začali odmietať vojenskú službu a postupne vznikali organizácie a skupiny volajúce po mieri a monitorujúce dodržiavania ľudských práv. Iracko-iránska vojna odvrátila pozornosť Ameriky od Izraela a situácie v Palestíne. Spojené štáty, dovtedy všemožne podporujúce Izrael, napokon žiadali mierové riešenie konfliktu.
V roku 1990 kvôli sporom o financovanie židovských osád na západnom brehu Jordánu Šamirova vláda padla. Šamir vytvoril novú vládu, v ktorej boli stúpenci idey veľkého izraelského štátu. O dva roky však vo voľbách zvíťazila Rabinova Strana práce a nový premiér prisľúbil dohodu s Palestínčanmi.
V roku 1993 Jásir Arafat a Jicchak Rabin tak mohli na tajnom stretnutí v nórskom Osle, ktoré sprostredkoval nórsky minister zahraničných vecí Johan Holst, podpísať mierovú dohodu, tzv. Deklaráciu princípov palestínskej autonómie. Dohodu mali potom ešte v Spojených štátoch potvrdiť nižšie postavení zástupcovia oboch strán. Keď sa však Arafat rozhodol ísť do Ameriky osobne, Šamir vyhlásil, že keď ide Arafat, musí ísť aj on. Tak si obaja pred sídlom amerického prezidenta, za prítomnosti Billa Clintona, Georga Busha, Jimmyho Cartera, amerického ministra zahraničných vecí Warrena Christophera, ruského ministra zahraničných vecí Andreja Kozyreva, nórskeho ministra zahraničných vecí Johana Holsta a mnohých ďalších osobností podali ruky, čo bolo nevídaným historickým gestom od skončenia vojny.
Dohoda medzi Izraelom a Organizáciou pre oslobodenie Palestíny znamenala Nobelovu cenu pre premiéra Jicchaka Rabina, ministra zahraničných vecí Šimona Peresa a paradoxne aj pre niekdajšieho partizánskeho vodcu Jásira Arafata. Práve Jicchak Rabin azda najviac ovplyvnil moderný Izrael.a s jeho menom sa spájajú najvýznamnejšie mierové projekty. Rabin bol mierotvorcom už po skončení vojny v rokoch 1948 – 1949, keď ako člen izraelskej delegácie rokoval o prímerí s Egyptom. V roku 1967 stál na čele izraelskej armády, ktorá dosiahla historické víťazstvo, keď za šesť dní obsadila rozsiahle územia Jordánska, Sýrie a Egypta. Neskôr bol veľvyslancom v USA a poslancom. Bol zavraždený na mierovom zhromaždení v Tel Avive, kde ho zastrelil mladý židovský extrémista. I keď uvedená dohoda z Osla bola pomerne všeobecná a nie príliš záväzná, bola významným medzníkom v izraelsko-palestínskych vzťahoch a znamenala posun na ceste k mieru a riešenia konfliktu.
Evakuácia z pásma Gazy
Napriek tomu, že premiér Ariel Šaron v apríli 2001 ešte rázne odmietal evakuáciu z pásma Gazy, o tri roky neskôr už oznámil plán odsunu, čo vyvolalo silnú nevôľu a dokonca aj odchod koaličných partnerov z kabinetu. Evakuáciu nazval cestou zmiernenia konfliktu s Palestínou a zachovania demografického charakteru židovského štátu. Rýchly a pokojný odsun z pásma Gazy posilnil pozíciu premiéra Ariela Šarona v súperení s bývalým premiérom Benjaminom Netanjahuom, i keď ani samotná Šaronova strana v názoroch na evakuáciu nebola jednotná. Niektorí radikálni židovskí vodcovia sú však presvedčení, že Šaron sa čoskoro dostane do slepej uličky, podobne ako pred rokom Jásir Arafat. Tak či onak, Šaron preukázal veľkú dávku politickej odvahy, ale aj rozvahy.
V synagógach v Neve Dekalim (bašta ultraortodoxnýxh židov) a Kfar-Darom sa zabaridkádovalo asi dvetisíc mladých Židov, aby tak protestovali proti plánom premiéra Šarona, no aj ich protest skončil bez krviprelievania. Prekvapivo pokojný a rýchly odsun prekvapil aj samotných izraelských predstaviteľov. Po tom, ako časť osadníkov protestovala proti odsunu, odkázal im: „Útočte na mňa, ja som za toto zodpovedný“, a vyzval ich, aby neútočili na ženy a vojakov. Tento výrok bol hodný veľkého politika, na druhej strane však vyvolal zdesenie bezpečnostných síl, ktoré okamžite varovali, že po takýchto výrokoch môže byť jeho život v ohrození.
Ak si premiér Šaron chce udržať svoju pozíciu v krajine a nechce dopustiť rozpad jeho strany, ktorá je čiastočne rozdelená názormi na odsun zo židovských osád, bude musieť byť v najbližšom čase veľmi opatrný a prezieravý. Úspech odsunu z pásma Gazy však zatiaľ Šaronových politických nepriateľov na istý čas úspešne umlčal.
I keď palestínsky premiér Mahmúd Abbás spolu s aktivistami hnutia Hammás po odsune z pásma Gazy by chcel vidieť aj vysťahovanie Židov z Jeruzalema, nateraz považuje za dôležité vyslať svetu pozitívny signál a oslavujúcich Palestínčanov vyzval, aby si uctili pamiatku obetí a aby pamätali na ranených i na tých, ktorí boli počas izraelskej okupácie väznení.
Keďže však v pásme Gazy nie sú najideálnejšie životné podmienky, ako aj preto, že po evakuácii Izrael hermeticky uzavrie hranice, odsun z Gazy môže byť pre Palestínu v istom zmysle aj pascou.
Odsun z Gazy však nemusí priniesť trvalý mier. Ak sa Palestíne nepodarí potlačiť vlastných extrémistov a presvedčiť ich, aby zasadli za rokovací stôl, pásmo Gazy sa môže stať ich novou základňou. Aj preto je podľa viacerých zahraničných pozorovateľov mlčanie palestínskych zbraní iba dočasné a účelové. Ak by k tomu skutočne došlo, morálnym víťazom by bol Izrael. Po ústretovom kroku Izraela je tak na ťahu Palestína.
(Domino-fórum, 38/2005, s. 11)