Nenávisť v arabských médiách a učebniciach
Odkedy Egypt roku 1979 uzavrel mierovú dohodu s Izraelom, obe tieto krajiny dostávajú od Spojených štátov amerických mimoriadne vysokú podporu, ročne niekoľko miliárd dolárov. Od uvedeného roku je Egypt významným a spoľahlivým spojencom Západu a zastáva mierové riešenie arabsko–izraelského konfliktu. Práve preto by sme právom očakávali, že v Egypte bude islam umiernenejší a menej nepriateľský voči Západu. To, že z Egypta nevychádza najväčšia hrozba terorizmu, je zrejmé. Avšak egyptské médiá sú ešte ďaleko od toho, aby západnú náklonnosť voči svojej krajine opätovali otvorenosťou, ústretovosťou a nekonfliktnosťou. Nielen v Egypte, ale aj inde sa islamské médiá predbiehajú v protizápadných a protiamerických radikálnych článkoch, aby pritiahli pozornosť fanatického davu, alebo aby podporili jeho ešte väčšie sfanatizovanie.
Agresívny týždenník Al-Ahram
Potom, čo sa roku 1999 zrútilo lietadlo egyptskej leteckej spoločnosti, sa politik Omar Barakat z opozičnej strany Al-Wafd pre vládny týždenník Al-Ahram vyjadril, že to bola spoločná akcia Američanov a Židov, a dodal, že z tejto tragédie obviňuje „CIA a Mosad, pretože na palube lietadla boli tridsiati traja egyptskí dôstojníci“. V podobnom duchu komentovali tragédiu aj iní vládni i opoziční politici.
Po útokoch 11. septembra 2001 sa premiér Hosni Mubarak pre uvedený týždenník Al-Ahram vyjadril: „Ťažko môžem uveriť, že ľudia, ktorí sa učili lietať na Floride, po roku a pol vedeli pilotovať veľké dopravné lietadlo a s ním presne trafili veže World Trade Centra, ktoré sa pilotovi zo vzduchu môžu zdať malé ako ceruzky. Len profesionálny pilot vie splniť takúto úlohu, a nie niekto, kto sa osemnásť mesiacov učil lietať na Floride.“ Dr. Gamal Ali Zahran, vedúci katedry politológie na Suezskej univerzite, sa po útoku na Dvojičky pre uvedený týždenník vyjadril: „Vo WTC pracovali tisíce Židov vo finančných službách a na burze, ale v incidente nezomrel ani jeden z nich.“ Zahran ďalej hovorí, že Židia vlastnili veľké podiely v leteckých aj poisťovacích spoločnostiach a približne desať dní pred útokmi ich predali za najvyššiu možnú cenu. A keď po 17. septembri burza opäť začala fungovať, „Židia sa medzi sebou predbiehali, aby mohli kúpiť podiely za čo najnižšiu cenu“. Podľa Zahrana to „môže vysvetliť ich účasť na zločine“. Tento týždenník len tak chŕli protiamerické a protižidovské teórie. Neštíti sa napríklad uviesť, že za rozšírenie AIDS v Afrike môže americká a izraelská tajná služba, alebo že Amerika poskytuje v humanitárnej pomoci Afganistanu geneticky modifikované potraviny, ktoré ohrozujú obyvateľstvo a je to preto zločin proti ľudskosti.
Keď 31. augusta 2003 po bombovom atentáte v Iraku zomrel ajatolláh Muhamad Bakir Al-Hakim a spolu s ním ďalších stodvadsať ľudí, týždenník Al-Ahram v hlavnom článku napísal: „Zodpovednosť za tento teroristický čin nesie Západ a, presnejšie povedané, Amerika.“
Týždenník Al-Ahram nemá problém prirovnávať dnešnú Ameriku k nacistickému Nemecku a tvrdiť, že všetci vysokí americkí predstavitelia sú vojnoví zločinci. Podľa týždenníka sme dnes konfrontovaní s tým, že američania sa cítia vyvolení, čo povedie k tomu, že „americký imperializmus bude ešte brutálnejší, než jeho predchodcovia.“ Pred časom zašli tieto vládne noviny až tak ďaleko, že poskytli priestor vyjadreniu Dr. Mustafu Mahmuda, ktorý hovoril o novom holokauste, ktorý čaká na Židov pri bránach pekla. Mahmud sa pýta: „Kto ich zachráni? Tam nie je Amerika, ale aj keby tam bola, nemohla by im pomôcť, stihol by ju podobný osud.“ Podľa tohto týždenníka Američania na Guantanáme mučia zajatcov z al-Kaidy tak, ako to „nemá obdobu v dejinách – horšie ako robil Hitler so svojimi rivalmi spomedzi Židov a kresťanov“.
Pri tomto všetkom už ani neprekvapuje, že Al-Ahram ospevuje samovražedné atentáty Palestínčanov v Izraeli. Po jednom z jeruzalemských samovražedných atentátov novinár Fahmi Huveidi napísal, že nedokáže skryť šťastie, ktoré mu spôsobila táto mučenícka obeť. Tá je pre neho „svetlom nádeje a záchranou života“. Po explózii bomby na tele prvej arabskej samovražednej atentátničky, (Wafa Idris roku 2002) tieto noviny napísali: „Wafa odkryla zmysel palestínskej osobnosti, ukázala hrdinstvo palestínskych žien, a zo živej bytosti chodiacej po zemi sa stal symbol, ktorý vošiel do dejín.“
Džihád austrálskeho šejka
Roku 2004 niektoré médiá priniesli správu, že moslimský duchovný egyptského pôvodu, ale žijúci v Austrálii, šejk Taj el-Din Al Hilaly vo februári navštívil Libanon, kde v sidonskej mešite ostro kritizoval Západ, ktorý podľa neho vedie boj proti islamu, modlil sa za samovražedných atentátnikov a o útokoch z 11. septembra 2001 povedal, že boli „Božím konaním proti utláčateľom“. Chválil činnosť Islamského Džihádu aj Hamasu, šítsku teroristickú organizáciu Hizballáh nazval modelom svätých bojovníkov a prítomných upozorňoval, že médiá na celom svete, vrátane Austrálie, sú pod židovskou hegemóniou. Je to ten istý šejk, ktorý je imámom mešity Lakemba v Sydney, od roku 1988 stojí v čele austrálskej moslimskej obce, ktorá má asi tristotisíc členov, a ktorý doma v Austrálii podporuje mier, demokraciu a ľudské práva.
Hilaly však zrejme netušil, že jeho modlitbu i príhovor niekto nahráva. Jedna z kópií nahrávky sa dostala do washingtonského The Middle East Media Research Institute, kde arabský text preložili do angličtiny. Preložený text potom vyvolal obrovské pobúrenie v celej Austrálii. Amir Ali, jeden z najvyšších predstaviteľov austrálskych moslimov bránil Hilalyho tvrdiac, že arabské slová sú zle preložené, vety sú vytrhnuté z kontextu a zle interpretované a že napokon samotný inštitút je známy svojím protimoslimským zameraním. Takéto Aliho vyjadrenie však pobúrilo austrálskeho ministra zahraničných vecí Alexandra Downera. Štátny tajomník Chris Pyne sa vyjadril, že austrálska vláda si neželá, aby Hilaly bol aj naďalej najvyšším predstaviteľom austrálskeho moslimského spoločenstva. O niečo neskôr Hilaly nazval Georga Busha synom Džingischána, vyhlásil, že Bush, Blair a austrálsky premiér Howard tvoria „os zla“ a tvrdil, že Austráliu neobjavil kapitán Cook, ale afgánski moslimovia.
Výnimočná umiernenosť
V takejto islamskej politickej, spoločenskej i mediálnej atmosfére bolo veľkým prekvapením, keď na zákaz náboženských symbolov na francúzskych štátnych školách, čo znamenalo aj zákaz nosiť moslimské šatky, arabské médiá reagovali voči Francúzsku umiernene. I keď moslimský svet odsúdil takýto zákon, ktorý vnímal ako porušenie ľudských práv, predsa nijaké noviny, ani televízne spoločnosti nevyzývali k svätej vojne, ani k nijakým iným násilnostiam, iba vyzvali k bojkotovaniu tohto zákona. Najvyšších predstaviteľ egyptských sunitských moslimov šejk Muhammad Sajjid Tantavi dokonca vyjadril presvedčenie, že Francúzsko ako zvrchovaný štát má právo vydať takýto zákon, že moslimské ženy vo Francúzsku celkom prirodzene podliehajú francúzskym zákonom a preto majú dodržiavať aj tento zákaz, čo sa neprotiví duchu moslimského náboženstva, pretože sa tak deje za špecifických okolností, t. j. v štátnej škole nie moslimskej laickej krajiny. Tento svoj postoj šejk Tantavi oficiálne potvrdil aj na stretnutí s francúzskym ministrom Sarkozym roku 2003.
Žiakov podnecujú k atentátom
Roku 2003 palestínske Ministerstvo vzdelávania vydalo pre žiakov 11. triedy učebnicu s názvom Islamská kultúra. Z tejto učebnice sa žiaci učia, že „islam je náboženstvom Alaha pre všetkých ľudí. Múdro a prostredníctvom príhodných príhovorov a priateľských stretnutí ho treba ho ohlasovať a vyzývať ľudí, aby sa k nemu pridali“. To by ešte samozrejme nebol problém, no učebnica pokračuje ďalej a učí, že v prípade, keby tieto pokojné metódy vyvolali odpor a ohlasovatelia by nemohli ďalej plniť svoje povinnosti, „džihád a fyzická sila proti nepriateľovi sú nevyhnutné“. Čo sa týka islamskej svätej vojny, učebnica hovorí, že aj iné národy vedú vojny, no rozdiel je vraj v tom, že „džihád má vznešené úmysly a šľachetné ciele a vykonáva sa jedine v záujme spásy a slávy Alaha“. Podľa učebnice západné krajiny začali vojnu, aby „z imperialistickými cieľmi vykorisťovali islamské krajiny, kontrolovali ich občanov a obrali ich o bohatstvo“.
Táto školská učebnica však ide ešte ďalej a chváli mučeníctvo uprostred tohto džihádu a vyzdvihuje aj samovražedné mučeníctvo, keď hovorí, že treba šíriť „ducha džihádu a obety seba samého“. V takomto kontexte azda ani neprekvapuje, že žiaci sa z tejto knihy naučia, že trest smrti za zanechanie islamu je „logický“, pretože „v islame nie je nič, čo by bolo v protiklade s ľudskou prirodzenosťou“ a kto zanechá islam, „búri sa proti pravde a logike“. Trest smrti je v takomto prípade nutný aj preto, lebo opustenie islamskej viery vraj znamená jej spochybnenie a islam musí chrániť sám seba“. Skutočnosť, že trest smrti je až tretím krokom voči takémuto človeku, vypadá v podstate iba ako kozmetická úprava. Samozrejme, učebnica nešetrí ani výpadmi proti kresťanským misionárom. To, že na mapách islamských učebníc chýba Izrael a učebnice nespomínajú holokaust, je v porovnaní s vyššie uvedenými faktami už len maličkosť, ktorá však má v skutočnosti ďalekosiahle dôsledky.
(DF 21/2006, s. 7)