Medzinárodne uznávaná kostýmová a scénická výtvarníčka Alexandra Grusková študovala na Katedre scénického a kostýmového výtvarníctva Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení pod vedením prof. Milana Čorbu a prof. Jozefa Cillera. Spolupracuje s opernými, tanečnými a činohernými divadlami na Slovensku aj v Česku. Je dvojnásobnou držiteľkou ceny „Dosky“ za najlepšiu scénu a kostýmy.
Ste scénická a kostýmová výtvarníčka, filmová a divadelná architekta. Čo z toho je vám najbližšie? Čím sa cítite byť najviac?
Pri tvorbe pre operu, balet a film sa venujem prevažne kostýmovému výtvarníctvu. Ako scénografka pôsobím v činohernom žánri. Filmovej architektúre sa už nevenujem, má iné špecifiká a náročnosť ako divadelné scénické výtvarníctvo, takže to by bol už pre mňa príliš veľký záber rôznorodých profesií.
Pôvodne ste však študovali reštaurátorstvo. Čo rozhodlo, že dnes nepracujete ako reštaurátorka?
Reštaurátorstvo som študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu, dokonca aj s dvojročnou nadstavbou so špecializáciou na drevo a nábytok. Bola to pre mňa málo tvorivá a veľmi individualistická disciplína. Tomuto štúdiu som však vďačná za možnosť rozšíreného štúdia dejín výtvarného umenia a tréningu v disciplíne a dôslednosti.
Začiatkom 90. rokov ste boli na študijnom pobyte v Nottinghame. Ako si na tie časy spomínate? Čo vám pobyt dal, kam vás posunul?
Na Nottingham Polytechnic (dnes Nottingham Trent University, pozn.) som mala možnosť študovať počas tretieho ročníka Vysokej školy múzických umení v rámci programu Tempus, čo bola vtedy obdoba dnešného programu Erasmus. Ešte v časoch socializmu nás súrodencov rodičia dali na základnú školu s vyučovaním anglického jazyka, čo bolo v časoch socializmu ojedinelé. Aj vďaka tomu som mohla neskôr ten pobyt absolvovať jazykovo vybavená. Nottingham bol pre mňa zásadným momentom v uvedomení si svojich dispozícii a schopností, ktoré som mohla konfrontovať a prezentovať v inom kultúrnom prostredí.
Študovali ste aj pod vedením profesora Milana Čorbu. Ako si na neho spomínate? Ovplyvnil vás, vašu tvorbu, váš prístup nejakým spôsobom?
Milan Čorba bol blízky priateľ môjho otca. Bol mu aj svedkom na svadbe. Od detstva som vnímala jeho tvorbu a jeho návrhy nám viseli ako výzdoba detskej izby. Otec s ním často spolupracoval a obdivovali sa aj ľudsky. Keďže som sa od detstva zaujímala o kostýmy, módu a scénografiu, bolo asi prirodzené, že pôjdem v šľapajach týchto dvoch mojich vzorov a tútorov.
Profesor Čorba bol jednou z najväčších osobností československého divadla a filmu svojej éry a študovať uňho a potom mať možnosť pôsobiť s ním na Katedre scénografie ako s kolegom bol môj splnený sen. Ovplyvnil celú moju generáciu, vedel viesť, ale aj počúvať a tešil sa z úspechov svojich študentov.
Dostávame sa tak k vašej práci. Čo všetko musí mať naštudované a čo všetko musí ovládať kostýmová výtvarníčka?
Naštudovať si tému, historické obdobie, štýl, žáner je len základ tvorby. Dôležité pre zvládnutie profesie je ovládať remeslo. Mali by ste rozumieť tomu, čo vyžadujete od realizátorov vašich návrhov, a vedieť ako dosiahnuť, aby výsledok vyznel v súlade s vašim zámerom.
Získali ste viaceré ocenenia. Ktoré znamenajú pre vás osobne i profesijne najviac?
Ocenenie ma vždy poteší, ale zároveň aj zaväzuje. S každým novým projektom začínam od nuly, hľadám, skúšam, posúvam si vlastné hranice. Keď moje videnie sveta cez filmový či divadelný kostým, alebo priestor či scénografiu umocnia dielo ako celok, vtedy cítim zadosťučinenie a radosť. Tvorím v kolektívoch a čím viac je ocenených tvorcov v hlavných kategóriách v rámci projektu, stúpa tým aj celkový kredit diela. A hlavne, keď to divákov osloví, to je potvrdením úspešnosti nášho snaženia.
Vytvorili ste množstvo scénických a kostýmových návrhov. Boli aj také, ktoré vám dali mimoriadne zabrať?
Mimoriadne mi dali zabrať projekty, pri ktorých z rôznych dôvodov nefungoval ľudský faktor. Alebo neboli vytvorené vhodné realizačné podmienky. Nikdy to nebolo kvôli náročnosti zadania alebo množstvu práce. Aj komorná činohra s nesúrodým tímom môže dať riadne zabrať.
Momentálne dokončujem film, ktorý sme si všetci doslova užili, no bolo to náročné. Ale iný projekt, pre ktorý som bola oslovená, som musela zrušiť už v zárodku pre nekompatibilitu s režisérom.
Ako laik si to predstavujem tak, že režisér vám povie, ako bude dané dielo interpretované a vy potom navrhnete kostýmy. Je to takáto práca v tandeme s režisérom? Prípadne je ešte niekto, kto vám do toho môže hovoriť? Nevznikajú pri tom konflikty?
Áno, režisér mi dá zadanie, určí spôsob môjho uvažovania o téme. Pri filme je to aj producent alebo kreatívny producent. Celý proces navrhovania s nimi konzultujem a oni preberajú aj istú zodpovednosť za spoločne schválené výsledné návrhy. Pri realizačnej časti sú stále informovaní, ako sa to vyvíja, posielam fotky z kostýmových skúšok, neustále konzultujeme, aby mali predstavu o zhmotnení našich vízii.
Dôležitým partnerom sú pre mňa herci. Ich názor ma zaujíma. Pri skúškach sa im snažím vysvetliť náš zámer, potrebujem, aby prijali to, v čom majú byť oblečení pri interpretácii svojej postavy. Konflikty vznikajú len vtedy, keď niekoho nútite do polohy, s ktorou nie je stotožnený. Často však nejde o samotný kostým, ten je len zástupný problém. Keď herec ešte nemá uchopenú rolu, môže si aj cez kostým ventilovať svoju neistotu. No väčšinou sa to utrasie a nájde sa kompromis a zmierenie.
Stalo sa vám, že napríklad producent povedal, že kvôli nákladom treba urobiť nejaký kompromis? Je vôbec možné pri návrhoch kostýmov robiť nejaké kompromisy kvôli zlacneniu výroby?
Pri každom projekte rešpektujem daný rozpočet. Je dopodrobna rozpísaný na položky pred začiatkom každej realizácie, či už pri filme alebo v divadle. Výroba a realizácia kostýmov je pomerne nákladná záležitosť, preto musí byť všetko skonzultované a schválené. V zmluvách mám prísne klauzuly o dodržiavaní rozpočtov.
Kompromisy robím stále, každá výprava sa dá vytvoriť a zrealizovať na množstvo spôsobov. Ale keď ma niekto osloví, je tam už určitá miera dôvery a poznania mojej práce, takže nemám pocit nevytvorenia podmienok pre svoju tvorbu.
Kostýmy ktorého obdobia sa vám najviac páčia a prečo?
Koniec 19. a začiatok 20. storočia a päťdesiate roky 20. storočia. V prvom prípade ide o dobu veľkých a rýchlych zmien najme v ženskej siluete. Priemyselná revolúcia a vzrušenie z nástupu nového milénia boli určujúce aj pre módu. No a päťdesiate roky priniesli v móde nekonečnú krásu, eleganciu a noblesu.
Obe tieto obdobia ohraničujú obdobie dvoch veľkých devastačných svetových vojen. Fatálnosť predvojnového a radosť z povojnového obdobia sa v móde týchto dejinných období odráža v miere, akú si bežne neuvedomujeme.
Aká je vo vašej profesii konkurencia? Funguje aj tu konkurenčný boj, prípadne lobing kvôli zákazkám?
Konkurencia určite je, mám veľa kolegov, ktorí tvoria na špičkovej minimálne európskej úrovni. Lobing kvôli zákazkám nevnímam, režisér osloví toho, kto mu konvenuje umelecky, je to veľmi subjektívne, tu sa nedá mať protekciu, keď na to nemáte.
Videli ste ako diváčka nejaký film alebo predstavenie, kde ste si povedali, klobúk dolu, perfektná práca?
Pri každom filme alebo divadelnej inscenácií vidím kvalitu kostýmovej výpravy. Nedokážem to neanalyzovať. Keď vidím niečo špičkové, skúmam, ako to tvorcovia dosiahli. Pozorovanie je súčasťou mojej profesionálnej výbavy. Inšpirujem sa všade a neustále.
Ktoré sú základné danosti, predpoklady, aby sa niekto vo vašej profesii presadil? Čo musí mať alebo urobiť niekto pre to, aby sa dostal tam, kde ste dnes vy?
Zhrniem to, čo som už spomínala. Talent, remeslo a pracovitosť. K tomu ešte veľká dávka empatie, senzitivity, diplomacie, psychologická nadstavba, zmysel pre humor a nadhľad. Ako vidíte, je to veľmi jednoduché (úsmev).