Teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý zahynul v nacistickom koncentračnom tábore, upozorňoval na veľkú dilemu, pred ktorou stojí kresťanstvo vo svete, ktorý sa stal dospelým: buď ustúpi zo svojej pozície (a obnoví sa lacný kompromis medzi vierou a moderným svetom), alebo poprie legitímnosť modernej doby akýmsi „salto mortale späť do stredoveku“ (a obnoví sa napätie až protiklad).
V prvom prípade by bola odstránená legitímnosť viery, v druhom legitímnosť modernej doby. Bonhoefferovi bolo jasné, že ani jeden z uvedených postojov nemôže byť riešením.
Je pozoruhodné, že aj napriek krutej realite, v ktorej sa svet ocitol i utrpeniu, ktoré sám Bonhoeffer zažíval, vnímal svet ako dospelý svet a hľadal zodpovedajúcu podobu kresťanstva v modernom svete (a tvárou v tvár krutostiam doby).
Pri hľadaní odpovede Bonhoeffer odmieta ústup kresťanstva i popieranie legitímnosti moderného sveta. Taktiež odmieta lacný kompromis medzi vierou a moderným svetom i stupňovanie napätia a protikladu. Trvá na hodnote a zmysle kresťanskej viery, no odmieta vidieť v modernom svete nepriateľa.
Riešenie napokon vidí v sekulárnej interpretácii biblických a teologických pojmov a obsahov. Vidí v tom aj určité kritérium novej formy kresťanstva vo svete, ktorý sa stal dospelým.
Popri tom zdôrazňuje, že v tomto dospelom svete už Boh nemôže byť tým, kto poskytne „zrejmé riešenia na neriešiteľné problémy“, ani pracovnou hypotézou, ani ochrancom reality, za ktorú má človek prevziať zodpovednosť. V modernom svete už veriaci človek má žiť nie s bohom náboženstva, ale s Bohom zjavenia, resp. s Bohom Ježiša Krista, t. j. s Bohom, ktorý je hlboko ponorený do dejín sveta a je solidárny s človekom, ktorý nesie svoje bremená i s úsilím človeka o ľudskejší svet. Tak potom aj cirkev „je cirkvou iba vtedy a do tej miery, v akej existuje pre druhých“.
Namiesto nepriateľstva a ideologickej vojny proti modernému svetu vyzýva Bonhoeffer k tvorivému a inšpirujúcemu partnerstvu s moderným, dospelým svetom a k sekulárnej interpretácii (teda pre sekulárny svet zrozumiteľnému tlmočeniu) biblického, resp. kresťanského posolstva. Apologetické útoky na dospelý svet vníma „po prvé: ako absurdné; po druhé: podradné; po tretie: nekresťanské“.
Zhruba o štvrťstoročie neskôr americký sociológ Peter Berger načrtol podobnú dilemu, pred ktorou sa ocitlo kresťanstvo: buď chce zohrávať dôležitú úlohu v modernej spoločnosti, a v tom prípade by malo značne prehodnotiť doposiaľ navyknuté chápania náboženských obsahov a spôsoby ich tlmočenia, alebo chce v nich pokračovať, no potom musí akceptovať, že bude považované za kognitívnu menšinu.
V tomto kontexte napokon popredný súčasný teológ Johann Baptist Metz varuje pred sektárskou mentalitou, ktorá hrozí kresťanstvu všade tam, kde v modernom, dospelom svete vidí len nepriateľa a prechováva nedôveru k slobode.
Náboženské tradície tvoria, povedané slovami Jürgena Habermasa, „dôležité rezervoáry zmyslutvorby“, ktoré môžu ponúknuť inšpiráciu aj pre sekulárny svet. Náboženstvo má tak potenciál aj pre verejnú a politickú diskusiu; nie je ich prekážkou, ak dokáže preniesť religiózny jazyk do reči zrozumiteľnej pre každého, do jazyka všeobecnej politickej a spoločenskej diskusie. Habermas to nazýva kooperatívnym hľadaním pravdy, „na ktorom sa majú podieľať aj sekulárni občania“.
V našich slovenských reáliách k tomu dodajme ešte jednu kľúčovú (niekedy sa zdá, že priam neprekonateľnú) podmienku tohto potenciálu: ak kresťanské prostredie nebude podliehať mentalite výlučného vlastnenia pravdy a pokušeniu morálnej nadradenosti. A ak si ujasní odpoveď na otázku, či sloboda má byť slobodu len pre „nášho“ Boha, len pre naše náboženstvo, len pre našu kultúru. Pretože útoky na sekulárny svet, resp. svet liberálnej demokracie sa neraz nesú v podobnom duchu, aký už pred mnohými desaťročiami odsúdil vysoko rešpektovaný teológ, obeť nacistického režimu Dietrich Bonhoeffer, keď ich nazval absurdnými, podradnými a napokon aj nekresťanskými.