Keď dnes opäť vidíme devastáciu kultúry, arogantnosť a nekompetentnosť v riadení rezortu so všetkými tomu zodpovedajúcimi rozhodnutiami, dôsledkami a sprievodnými javmi, treba si pripomenúť, že niečo podobné, ba ešte horšie sme už kedysi zažili a kultúra napriek tomu prežila.
V časoch Mečiarovej autokracie sa aj rezort kultúry stal súčasťou koristníckeho prístupu a hanebného riadenia štátu. Posunuli sme sa vtedy na perifériu civilizovaného sveta a stali sme čiernou dierou Európy. Vtedy sme ešte nehovorili o mafiánskom štáte, no štát tak fungoval.
Dnes nás vládna moc už len svojim zložením, nieto ešte aj rozhodnutiami opäť posúva na okraj civilizovaného sveta, ktorému sme okrem pobúrenia už iba na smiech. Nehovoriac o tom, že odvolanie šéfa renomovanej kultúrnej inštitúcie spôsobom, že ráno k nemu domov pošlete úradníčku s dvojčlenným sprievodom, už pripomína eštebácke a mafiánske spôsoby. Lenže tak ako v minulosti aj teraz kultúra prežije. So šrámami a jazvami, ale prežije.
Arogantní a nekompetentní aktéri tých čias a tých spôsobov upadli do zabudnutia a dejiny sa na nich dívajú s opovrhnutím. No vtedy ponižovaných a odsúvaných umelcov si stále vážime. Tak to bude aj teraz. Kadejakí vyslanci plochozeme, vyšinutí a moralizátorskí narušitelia kultúrnych podujatí či nekompetentné vedenie rezortu kultúry sa raz poberie do zabudnutia, no skutočné osobnosti kultúry a umenia zostanú natrvalo zapísané v spoločenskom i kultúrnom príbehu Slovenska.
Nie, nie je to lacný optimizmus. K tomu má autor ďaleko. Ide len o to neprepadnúť skľúčenosti, beznádeji a rozkladnému pesimizmu. A tiež o to, postaviť sa – tak ako v minulosti – na odpor voči neakceptovateľným spôsobom.
Takže si oživme pamäť a aspoň stručne si pripomeňme, čo sa v tých mečiarovských časoch dialo.
Zastavenie reforiem a zásahy proti kultúrnej obci
Po voľbách v roku 1992 začalo HZDS najprv spochybňovať rozbehnutú reformu kultúry, aby ju po vzniku samostatnej Slovenskej republiky celkom zastavilo. Do významných funkcií sa vrátili ľudia úzko spätí s komunistickým režimom. Presadzoval sa nacionalizmus, tak rétoricky, ako aj personálnym výberom.
Riaditeľ Slovenskej národnej galérie Juraj Žáry so súhlasom ministra kultúry Dušana Slobodníka zrušil ponovembrovú štruktúru galérie. Po krátkej existencii tak zanikla Galéria súčasného umenia, Galéria klasického a moderného umenia aj Galéria úžitkového umenia a architektúry.
Nový riaditeľ Slovenského filmového ústavu Emil Lehuta zrušil výskum dejín slovenskej kinematografie aj budovanie databázy slovenského filmu.
Po voľbách 1994 sa stal ministrom kultúry lekár, niekdajší námestník riaditeľa špeciálneho komunistického sanatória a niekdajší vysokopostavený člen KSS Ivan Hudec. Pokračoval v nacionalizácii kultúry, rušení ponovembrových reforiem a v odstraňovaní kritikov.
Uznania sa dostávalo iba umelcom lojálnym HZDS. Medzi znevažovanými umelcami boli aj Ladislav Chudík, Peter Dvorský či neskoršia herečka storočia Emília Vášáryová. Vrcholom nekompetentnej politiky v rezorte kultúry bolo zaradenie Činohry SND medzi alternatívne divadelné súbory. Napokon v lete 1995 pred budovu Národnej rady SR umiestnili sochu boľševického normalizátora v kultúre Jána Kulicha.
Fond Pro Slovakia zriadený po novembri 1989 bol teraz zbavený verejnej kontroly. Z účelových dotácií ministerstva kultúry kupovali riaditelia galérií za predraženú cenu priemerné a podpriemerné diela. Bola to v podstate súčasť tunelovania financií štátu v prospech spriaznených osôb.
Protesty divadelníkov
Verejnoprávna televízia bola mocensky a politicky plne ovládnutá vládnou stranou. Satirické relácie boli zrušené. Kritici Mečiarovej politiky vrátane spôsobov vedenia rezortu kultúry boli ponižovaní. Polícia i tajná služba bola zneužívaná aj proti kritikom z radov kultúrnej obce.
V júli 1996 bol protiprávne odvolaný riaditeľ Činohry SND Peter Mikulík. Združenie divadelníkov Slovenska vyzvalo ministra kultúry, aby odstúpil. Minister Hudec však odvolal aj generálneho riaditeľa SND Dušana Jamricha.
Členovia Činohry SND vydali vyhlásenie, v ktorom vyjadrili nesúhlas so spôsobom riadenia rezortu a odsúdili autoritatívne zásahy do autonómie umeleckých inštitúcií. Na podporu divadelníkov sa zišli umelci aj občania v bratislavskom Charlie´s centre. Vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré vyhlásilo petíciu na záchranu kultúry. Predsedom petičného výboru sa stal Ladislav Chudík.
V októbri 1996 sa na protestnom zhromaždení v Bratislave zišlo asi 20-tisíc občanov. Herci Činohry SND vyhlásili štrajk. Na protest proti protiprávnemu odvolaniu Dušana Jamricha odišiel zo SND Peter Dvorský.
Hudec tiež zrušil právnu subjektivitu rezortných organizácií. Viacerí vedúci pracovníci ministerstva vlastnili súkromné firmy, ktorým priamo alebo nepriamo zadávali štátne zákazky.
Pochybný spôsob privatizácie Slovenskej filmovej tvorby spoločnosťou Štúdio Koliba dostal slovenskú kinematografiu do kritického stavu. Presun filmového archívu do vlastníctva súkromnej firmy bol v rozpore s platnou legislatívou.
Napriek neľahkej situácii vrátane skutočnosti, že Asociácia filmových klubov nedostala žiadne dotácie z ministerstva, vznikli filmy ako Orbis Pictus, Papierové hlavy či Času je málo, voda stúpa.
Vo februári a marci 1997 sa konali štrajky divadiel. Divadelníci spolu s novinármi a niekoľkými opozičnými poslancami v budove ministerstva kultúry žiadali ministra Hudeca o stretnutie a dialóg. Minister však na nich poslal políciu a sám v sprievode polície a s kabátom prehodeným cez hlavu ušiel zadným východom.
Kultúra prežije aj dnes
Výpočet spôsobov devastovania kultúry a rozvratu kultúrnych ustanovizní v mečiarovských časoch by bol ešte veľmi dlhý. A v detailoch nie nezaujímavý.
Napriek všetkému však kultúra prežila. Umelcov, ktorí boli v tom čase ponižovaní a odsúvaní bokom, si normálni ľudia dodnes vážia. Ale kto si dnes spomenie na nejakého Hudeca, Slobodníka a ďalších? Upadli do zabudnutia a dejinnej hanby. Tak to bude aj s dnešnými nevzdelanými a nekompetentnými figúrkami, nepríčetnými narušiteľmi kultúrnych podujatí, vyslancami plochozeme a tvárami dezinfoscény v politických funkciách.
Ale kým sa tak stane, je tu čas demaskovať primitívnosť, nevzdelanosť a nekompetentnosť a postaviť sa na odpor voči neakceptovateľným spôsobom. A to aj vtedy, ak sme už z toho množstva zápasov za ochranu slobody a demokracie neraz už unavení a niekedy azda aj znechutení.