V máji 2010 odstúpil nemecký prezident Horst Köhler. Dôvodom boli jeho výroky súvisiace s nemeckou misiou v Afganistane. Bol prvým prezidentom v histórii Nemecka, ktorý sa vzdal úradu. Vo februári 2012 odstúpil aj jeho nástupca Christian Wulff. Dôvodom rezignácie najmladšieho nemeckého prezidenta v histórii boli pôžičky od bohatých podnikateľov. „Dôvera v moju osobu bola v posledných týždňoch otrasená. Preto (…) podávam rezignáciu,“ povedal vtedy Christian Wulff.
V apríli 2012 odstúpil aj maďarský prezident Pál Schmitt. Dôvodom boli podozrenia, že sa v minulosti pri písaní dizertačnej práce dopustil plagiátorstva.
V novembri 2015 podal demisiu rumunský sociálnodemokratický premiér Victor Ponta. Urobil tak potom, ako ho rumunská prokuratúra začala vyšetrovať pre podozrenia z konfliktu záujmov a daňového úniku. Konflikt záujmov sa mal týkať vymenovania jeho bývalého právnického kolegu za ministra dopravy. Odstúpil aj rumunský minister regionálneho rozvoja Liviu Dragnea, keď ho odsúdili na podmienečný trest za falšovanie v referende roku 2012.
V Poľsku roku 2015 po zverejnení prepisov tajných nahrávok rozhovorov politikov odstúpili traja ministri a predseda parlamentu. V jednom z rozhovorov sa istý politik napríklad pýtal na možnú daňovú kontrolu svojej manželky. Aj keď nahrávky neboli legálne, obsah rozhovorov bol taký, že spôsobil odstúpenie politikov.
V apríli 2016 odstúpil islandský premiér Sigmundur Davíd Gunnlaugsson v súvislosti s kauzou Panama Papers. Gunnlaugsson spolu s manželkou kedysi kúpili firmu v daňovom raji na Britských Panenských ostrovoch. Každý z nich vlastnil 50-percentný podiel. Keď sa Gunnlaugsson stal roku 2009 poslancom, svoj podiel vo firme zamlčal. Potom ho predal manželke za symbolické 1 euro. Ich firma mala významný podiel v troch islandských bankách, ktoré v dôsledku finančnej krízy skrachovali. Gunnlaugsson ako premiér viedol rokovania s veriteľmi týchto bánk. To však znamenalo konflikt záujmov, čo mu po panamských informáciách jeho kritici najviac vyčítali.
V tom istom roku padla chorvátska vláda, keď sa prevalilo, že manželka lídra vládnej strany bola na výplatnej páske lobistu súkromnej spoločnosti.
V týchto krajinách by ľudia ako Matovič, Boris Kollár či Danko kvôli škandálom s diplomovkami už dávno neboli v politike. Keď sa informácie o ich diplomovkách medializovali, v civilizovanom svete by okamžite odstúpili. A dnes by nemali tú drzosť kandidovať. Podobne ani ľudia ako Fico, Kaliňák či Gašpar. So svojim spôsobom života by Kollár v civilizovanom svete nemohol robiť ani vrátnika v straníckej centrále. Ešte raz: hovoríme o civilizovanom svete, kde platia normy i nepísané pravidlá demokracie a politickej kultúry.
Na Slovensku však nielen politici razia politiku „našich ľudí“ (áno aj Matovič), ale aj voliči strán ako OĽaNO a priatelia, Smer-SSD atď. Politika „našich ľudí“ sa zažrala zhora nadol. Rovnako ako „ačohentizmus“ (whataboutism). Ačohentizmus je argumentačný klam na odvedenie pozornosti od vlastných prešľapov a na zdiskreditovanie toho druhého. Stáva sa nástrojom nielen politikov, ale aj ich voličov (napríklad v komunikácii na sociálnych sieťach).
Kvalita demokracie nespočíva prioritne v tom, že sa nestanú prešľapy, ale že systém zaručuje nápravu, že štátne orgány a inštitúcie fungujú zodpovedne, že funguje právny štát a že tých, čo porušujú základné pravidlá a normy, verejný tlak vytesní z politiky.
Lenže v prostredí provinčnej karpatskej politiky normy a pravidlá až pričasto neplatia. Tak u politikov, ako aj u ich voličov. Dokonca sa nimi niekedy až opovrhuje. Videli sme to aj za Matoviča aj za Hegera.
V spôsobe správania a štýle politiky je Matovič rovnaký ako Fico. A vo vytesnení noriem a nárokov na politickú kultúru je Matovičov volič rovnaký ako Ficov volič: vadí mu neprijateľné správanie toho druhého politika, ale nevadia mu škandalózne spôsoby jeho politickej ikony. Nazýva sa to partajníctvo alebo stranícka zaslepenosť a zaujatosť.