Príbeh neoficiálnej diplomatky, žurnalistky a zdravotníčky Maríny Paulínyovej patrí medzi tie obdivuhodné príbehy, o ktorých širšia verejnosť takmer nevie, no zaslúžia si našu pozornosť a obrovský rešpekt. Prezidentka Zuzana Čaputová jej tohto roku udelila in memoriam Kríž Milana Rastislava Štefánika II. triedy za zásluhy o záchranu ľudského života s nasadením vlastného života.
Marína sa narodila sa roku 1897 v Slovenskom Pravne. Ako osemročná odišla s rodičmi do Spojených štátov, kde neskôr študovala na obchodnej škole. Zapojila sa do aktivít Slovenskej ligy v Pittsburghu a pracovala na československom konzuláte v New Yorku. Absolvovala ošetrovateľský kurz a zapojila sa do činnosti Červeného kríža.
Obdivuhodné hrdinstvo
V roku 1919 spolu s lekármi a ošetrovateľkami nastúpila v Pittsburghu na nákladnú loď do Vladivostoku, aby ako dobrovoľná zdravotníčka pomáhala pri repatriácii legionárov. Na spiatočnej ceste loď po náraze na skaly takmer stroskotala, no japonským námorníkom sa podarilo všetkých zachrániť. Do Československa sa vrátila s posledným transportom legionárov v roku 1921. V tej dobe a v tých podmienkach to bol neuveriteľne odvážny a obdivuhodný počin.
Po návrate domov sa zúčastnila na tzv. Hooverovej misii, čo bol projekt sociálnej pomoci vojnou poznačenej Európe. Herbert Hoover, neskôr 31. prezident Spojených štátov, bol šéfom Potravinovej správy USA. Bol presvedčený, že pre budúcnosť Európy je nevyhnutné zabezpečiť potraviny pre deti, ktoré vo vojnou devastovanej Európe trpeli podvýživou.
Marína sa zasadzovala tiež za práva žien a za ich lepšie postavenie. Pre dievčatá organizovala jazykové kurzy, prednášky a letné tábory. Nakrátko znovu odišla do USA, odkiaľ sa vrátila v roku 1936. Založila prvú cestovnú kanceláriu v Československu Slovakotour a tri roky ju ako riaditeľka aj viedla. Pôvodne to bola cestovná kancelária pre cudzincov, ktorej zámerom bolo aj takýmto spôsobom poskytnúť zahraničiu relevantné informácie o Slovensku. Marína sprevádzala po Slovensku zahraničných politikov, novinárov i umelcov.
Útek do Londýna a pomoc vojnovým zajatcom
Po vzniku vojnového Slovenského štátu a najmä, keď písala pre anglosaské noviny o situácii na Slovensku, sa pre ľudácky režim stala nepohodlnou. Len pár dní po vypuknutí vojny gardisti búchali na dvere bytu jej sestry. Marína už bola na úteku. Ušla do Londýna, kde sa stala podpredsedníčkou Československého Červeného kríža. Mala na starosti slovenských vojakov v nemeckom zajatí na okupovaných územiach. Zajatým vojakom posielali z Londýna potravinové balíčky a raz za čas aj šatstvo. Zároveň bolo potrebné získať informácie, v ktorom tábore sa ten-ktorý vojak nachádza, zistiť ich situáciu a informovať príbuzných. Lenže nacistické Nemecko slovenským vojakom nepriznalo štatút vojnových zajatcov pod ochranou Ženevskej konvencie, čo pomoc zajatým vojakom sťažovalo.
Finančné prostriedky získavala najmä od britských šľachticov, ktorí sa stali jej mecénmi. Vycestovala aj do Kanady a Spojených štátov, kde okrem ďalších financií získala pre Československý Červený kríž aj štrnásť ambulančných automobilov, niekoľko sanitiek a nákladných áut. Po návrate do Európy zorganizovala ďalšiu balíčkovú pomoc slovenským vojakom umiestneným v koncentračných táboroch.
Po skončení vojny ešte z Londýna zabezpečila zásielky zdravotníckeho materiálu i odvoz niekoľkých sanitiek na Slovensko a potom sa rozhodla vrátiť domov aspoň na krátku návštevu.
Tragická smrť
Keď 5. októbra 1945 na letisku Blackbush neďaleko Londýna nasadla do lietadla, ktoré malo pristáť v Prahe, všetko sa zdalo byť v poriadku. Lenže už pár minú po štarte sa motor vznietil a lietadlo Liberator 311 sa zrútilo. Pád bombardéra prerobeného na dopravné lietadlo nik z 23 osôb na palube neprežil.
Takto nečakane a tragicky sa skončil príbeh hrdinky, ktorú prezident Edurard Beneš v roku 1947 vyznamenal in memoriam Československým vojnovým krížom za mimoriadne zásluhy.
Marína Paulínyová je spolu so všetkými obeťami tragédie pochovaná na Brookwoodskom cintoríne blízko Londýna. Je to najväčší cintorín v Spojenom kráľovstve a jeden z najväčších v Európe.
Podobne ako ľudácky režim aj komunistický režim sa snažil jej meno vymazať z dejín. Vďaka jej príbuzným, ktorí zozbierali a uchovali fotografie, články a dokumenty, sa jej príbeh mohol po páde totalitného režimu odkryť a stať sa natrvalo súčasťou našej dejinnej pamäti.