Ak sa sťažujeme, že žijeme v čase, keď sa nenormálne stáva akoby normálnym, tak v politickom priestore za to nesú zodpovednosť nielen ľudia ako Robert Fico a spol., ale aj Igor Matovič. So zdanlivo dobrými úmyslami opakovane vystupuje manipulatívne a normalizuje nenormálne.
Nedávny rozhovor Denníka N s predsedom bývalého OĽaNO sa začína pripomenutím jeho vyjadrenia z decembra minulého roka. Na otázku RTVS, či bude kandidovať za prezidenta, vtedy povedal „nie“. Po ďalšej otázke nasledovali už len hlúpe a klamné argumenty.
Podľa Matoviča v prezidentskej funkcii musia byť ľudia, ktorí „v podstate majú radi aj pretvárku a faloš“, lebo sa tam „musíte stretnúť aj s ľuďmi, s ktorými by ste sa normálne nechceli stretnúť“. Isteže, pri plnení povinností hlavy štátu vznikajú aj takéto situácie, čo však vôbec neznamená, že hlava štátu musí mať rada pretvárku a faloš.
To, čo Matovič tvrdil, je cynická hlúposť. Napríklad Zuzana Čaputová sa ako prezidentka musí stretávať aj s ľuďmi, s ktorými by sa normálne asi nechcela stretnúť (napríklad s Robertom Ficom a jeho ministrami pri vymenovaní vlády), ale autorovi tohto textu nikdy nenapadlo, že by mala rada pretvárku a faloš.
Čo tým však chcel Matovič v skutočnosti povedať? Aha, pozrite sa, ja nemám rád pretvárku a faloš, ja nie som ako oni. Čo iné to je, ak nie pýcha? Matovič vystupuje ako samozvaný víťaz nad morálnym konfliktom či morálnou dilemou, čo ho napokon vedie k povýšenosti. Takéto správanie C. G. Jung označuje za druh vnútornej pýchy, ktorá je nebezpečná. Dávni Gréci to označovali slovom hybris, arogantná pýcha.
Okrem toho Matovič tento svoj názor manipulatívne vztiahol len na prezidentskú funkciu. No ak by jeho tvrdenie platilo, museli by sme ho aplikovať napríklad aj na premiérsku funkciu. Pretože aj premiér sa musí stretávať s ľuďmi, s ktorými by sa normálne nechcel stretnúť. Aj pre parlamentnú súťaž a potom v prípade víťazstva aj pre premiérsku funkciu sa daná osoba rozhoduje slobodne a dobrovoľne. Takže ak Matovičov postoj dovedieme do dôsledkov, môžeme povedať, že Matovič v podstate má rád pretvárku a faloš.
Na kandidatúru povedal jasné „nie“. Ostatné je hlúpy balast. Dnes, keď kandiduje, tvrdí, že to s tým ide dokopy „úplne dokonale“. A že Denník N má dosť inteligentných divákov a čitateľov, ktorí pochopia, že to „vôbec nie je v kontradikcii“. Nuž, toto samotné je v kontradikcii, lebo nik inteligentný tie vyjadrenia nemôže pochopiť inak, než že sú v kontradikcii. Alebo terazky povedzte, pán Matovič, čo vy si predstavujete pod takým slovom kontradikcia?
No a to kandidujem, ale nekandidujem, len sa zúčastním kampane, je len ďalšia podoba normalizovania nenormálneho.
Za to, že nemá šancu postúpiť do druhého kola, môžu médiá, lebo vraj mafiáni, dezoláti a niektorí progresívni novinári sa „zomkli dokopy“. Dehonestovanie prezidentských volieb nazýva znormalizovaním politiky. Lebo vraj bude bojovať proti tomu, aby mafia mala svojho sluhu v Prezidentskom paláci. Vraj na to nemá iný priestor než cez prezidentskú kampaň (ďalšia lož). Nemá šancu, lebo nemá za chrbtom médiá. Bude klásť nepríjemné otázky. Cíti sa ako Don Quijote. Všetci sa zomkli proti nemu. Za úbytok percent môžu médiá. A tak ďalej a tak ďalej. Opäť to paranoidné videnie sveta, chorobný narcizmus a obviňovanie všetkých naokolo.
Asi každému je jasné, že za vstupom do kampane je potreba vrátiť sa do mediálneho priestoru (nepriamo to sám priznáva), byť znovu v strede pozornosti a prebudiť svojich voličov, ktorí ho opúšťajú. No a, samozrejme, ďalšia príležitosť a nutkavá potreba vyvolávať konflikty, bez ktorých nevie fungovať. Ako vždy aj teraz to manipulatívne zakrýva zdanlivo dobrým úmyslom (aby mafia nemala svojho sluhu v paláci), ktorý je však aj v tomto prípade len ohlupujúcou a manipulatívnou rekvizitou.
Pýcha sa často skrýva práve za zdanlivo dobrými a cnostnými úmyslami. Arogantnosť, nadmerné sebavedomie, sebastrednosť, svojvôľa či povýšenosť sú prejavy a spôsoby, ktoré ju prezrádzajú. Podobne aj sebapotvrdzovanie útokmi proti druhým. Okolie môže skrytú pýchu vnímať na nevedomých návykoch, ktoré sú nápadné.
Latinské slovo pre pýchu superbia znamená aj domýšľavosť a spupnosť. Krátky slovník slovenského jazyka vysvetľuje pýchu ako preceňovanie seba, nadmerné sebavedomie, povýšenosť, namyslenosť či nadutosť.
„Pyšného človeka poznáme podľa jeho prehnaného sebavedomia, zvyčajne má o sebe vysokú, dokonca premrštenú mienku,“ upozorňuje psychoanalytička Anne Maguire v knihe Temní spoločníci duše. Dodáva, že „skrytá pýcha rovnako ako zjavná môže pôsobiť inflačne, čo potom vedie k veľmi nebezpečným situáciám“. Okrem toho ľudia, ktorí majú v sebe skrytú pýchu, „neraz stavajú na obdiv svoju nezávislosť“.
Matovičov fanúšik teraz povie: A čo tí ostatní? Čo taký Fico a jeho sluhovia? Isteže, ale takýto „ačohentizmus“ ešte viac napomáha deformovaniu politického prostredia a politickej kultúry.
Apropo, politická kultúra. Zas a znova: v civilizovanom svete už len pre podozrenia napríklad z podvodu s diplomovkou politici vrátane prezidentov odstupujú z funkcií. Tlačí ich k tomu nielen verejná mienka, ale aj fakt, že pre nich samých a takisto pre ich vlastné strany je takáto kauza verejnou hanbou a stratou prestíže a dôveryhodnosti. V civilizovanejšom svete by už Matovič pre kauzu s diplomovkou dávno nemohol byť v politike (samozrejme, ani Danko). U nás kandiduje v prezidentských voľbách. Môže to už pôsobiť únavne, ako opakovanie stokrát opakovaného, ale treba to stále pripomínať (už počujeme opäť ten „ačohentizmus“ Matovičovho fanklubu). Pretože aj toto je normalizovanie nenormálneho.