Migračná vlna nie je nový fenomén. Problém je len v tom, že v modernej Európe sme ju v takejto podobe ešte nezažili. Moderná Európa doposiaľ zažila migráciu inak: najprv z Európy do Ameriky za prácou, neskôr v podobe útekov z totalitných režimov.
„Utečenci pred brutalitou vojen a despotizmu alebo pred krutosťou hladnej a beznádejnej existencie klopú na dvere druhých od začiatkov modernej doby,“ napísal popredný sociológ Zygmunt Bauman vo svojej poslednej knihe Cudzinci pred bránami.
Vieme, ako sa správať k ľuďom, na ktorých sme zvyknutí. Vieme, ako s nimi komunikovať. O „cudzích“ však vieme málo a aj to skreslene negatívnymi informáciami a mediálnymi titulkami, či šírením konšpirácií a dezinformácií. Vyvoláva to neistotu a prirodzené obavy. Ak sa náš pocit bezpečia znížil, predsa len to nie je primárne v dôsledku objektívnych situácií ohrozenia, ale skôr v dôsledku účelového podnecovania pocitu ohrozenia a rozdúchavania neznášanlivosti. Práve neistota sa stala, ako upozorňuje Bauman, „materiálom, z ktorého vznikli súčasné techniky vládnutia“.
Na pocit ohrozenia reagujeme predvídateľným vzorcom správania. Populisti, nacionalisti a všetci pragmatickí technici moci to vedia a rátajú s tým. Preto majú snahu presvedčiť verejnosť, že čelíme veľkému ohrozeniu. Preto s týmto pocitom tak ľahko narábajú, radi sa uchyľujú k vytváraniu a šíreniu takéhoto pocitu a potom ľahko presvedčia značnú časť voličov, že ich pocity berú vážne.
Vytváraním migračnej paniky presúvajú pozornosť od káuz a problémov, ktoré nedokážu riešiť, k iluzórnemu ohrozeniu. Takto sa zásobuje a udržiava legitimita moci a efekt zbierania hlasov.
Zámerné nerozlišovanie medzi utečencami a migrantmi, respektíve ich zmiešavanie, ako aj stotožňovanie všetkých migrantov s teroristami sú účelové interpretácie, ktoré síce nemajú logiku, no ideologické presviedčanie „logiku nepotrebuje, naopak, s ubúdajúcou logikou získava na príťažlivosti“.
Popri tom dehumanizujúca rétorika a odsunutie utečencov do kategórie bezvýznamných otvára cestu k ich vyňatiu z kategórie ľudských bytostí a vedie „k presunutiu migračnej otázky zo sféry etiky do sféry bezpečnostných hrozieb“.
Aby sa pre zrieknutie sa etiky a morálnej zodpovednosti našlo ospravedlnenie, použije sa jednoduchý trik: „cudzím“ sú pripisované samé negatívne vlastnosti a negatívne skúsenosti sa paušalizujú a prenášajú na všetkých, aby obraz o nich bol čo najhorší a pocit ohrozenia čo najväčší.
Publikum, ktoré takejto účelovej hre tlieska, rezignuje na etické nároky a je aj benevolentnejšie k deformáciám či ohrozeniam demokracie a ku kauzám a politickým prehreškom takýchto politikov.
Napokon to už nie je o etike, ale o bezpečnosti. Pri otázke migrácie je zameranie sa na tému bezpečnosti, samozrejme, v poriadku. Problém nastáva, ak je to zameranie sa len a výlučne na bezpečnosť a otázka etiky a morálneho imperatívu je odsunutá bokom. Potom už bude možné čokoľvek.