Otázku vzťahu cirkvi a štátu nemožno zužovať len na vzťah dvoch administratív – cirkevnej a štátnej.
Dohoda dvoch administratív nemôže vyčerpávajúcim spôsobom odpovedať na hľadanie vzťahu cirkvi a štátu a už vôbec nie na hľadanie miesta a úlohy cirkvi v modernej spoločnosti. Na druhej strane by však cirkev nemala nijakým spôsobom chcieť opätovne získavať dominantné postavenie a ani nostalgicky privatizovať spoločenský priestor.
V dnešnom dynamickom procese sekularizácie, v ktorom si každá súčasť spoločnosti, teda aj cirkev, nachádza sebe vlastné miesto, sa logicky natíska aj otázka ďalšieho usporiadania vzťahu cirkvi a štátu. Žiaľ, táto téma sa zatiaľ stala buď len rekvizitou pre získavanie voličských percent, alebo manévrom na odvádzanie pozornosti od aktuálnych problémov. Na druhej strane striktné odmietanie otvorenia tejto otázky dnes už nie je na mieste a môže mať ďalekosiahle následky.
Rôzne modely usporiadania uvedeného vzťahu môžu ukázať celú šírku problému a môžu byť pracovným základom pre zrelšiu diskusiu a prípadne aj pre hľadanie a nachádzanie najvhodnejšieho modelu pre naše prostredie. Dnešná podoba prepojenia cirkvi a štátu na Slovensku je už skutočne jedným z posledných podobného druhu v Európe.
Francúzsko: „laická“ republika
Vo Francúzsku sa právne postavenie cirkví vo veľkej miere odvíja od dejinných udalostí. Deklarácia o ľudských a občianskych právach z roku 1789 proklamovala slobodu svedomia a ústava z roku 1791 garantovala náboženskú slobodu. Roku 1795 bola vyhlásená odluka cirkvi od štátu. Republika síce deklarovala náboženskú slobodu, prestala však platiť kňazov, neposkytovala budovy a právne neuznávala duchovných. K náboženskému zmiereniu došlo až za čias Napoleona, ktorý roku 1801 podpísal s pápežom Piom VII. konkordát. Keď roku 1879 opäť prevzali moc republikáni, antiklerikalizmus tvoril najvýznamnejší bod ich politického programu. Po prerušení diplomatických vzťahov s Vatikánom bola roku 1905 zavedená odluka cirkvi od štátu v podobe, v akej platí dodnes. Republika zaručila slobodu náboženského vyznania, no zrušila oficiálne uznanie cirkví, ktoré tak naďalej zostali súčasťou súkromnej sféry. Výnimku tvoria tri východofrancúzske departmenty, ktoré v čase vyhlásenia odluky patrili pod nemeckú správu.
Francúzska ústava deklaruje ideologickú neutralitu štátu (v tomto zmysle sa používa nie práve najsprávnejší výraz laický štát). Štát zaručuje slobodu účasti na obradoch a možnosť náboženského vzdelávania. Nijaké náboženstvo, ani cirkev nemá dominantné postavenie, či mimoriadny verejný status. Keďže francúzsky právny systém nepozná definíciu náboženstva, v praxi sudca rozhoduje v jednotlivých prípadoch o priznaní, či nepriznaní charakteru cirkvi konkrétnej skupine a akú právnu úpravu pre ňu použiť.
Podľa zákona z roku 1882 je na základných školách výuka náboženstva zakázaná, no v stredu nie je vyučovanie, aby sa deti mohli zúčastniť na výuke náboženstva mimo školy. Dnes sa však veľa diskutuje o preložení sobotného vyučovania na stredu, s čím však predstavitelia cirkvi nesúhlasia. Na vyšších školách pôsobia školskí kapláni, ktorých mzdy nehradí štát, ale sú zabezpečované z príspevkov rodičov a biskupských úradov. Výnimku zo školského zákona tvorí Alsasko, kde sa na základných a vyšších školách náboženstvo vyučuje ako voliteľný predmet, pričom učiteľov náboženstva platí štát.
Od roku 1912 nejestvuje pracovná zmluva medzi duchovnými a ich nadriadenými, t. j. kňazi nie sú zamestnancami biskupských úradov. Štátne právo nekvalifikuje vzťahy, ktoré vyplývajú z vnútornej organizácie cirkvi, avšak duchovní majú niektoré práva zamestnancov, napríklad právo na sociálne poistenie.
Vlastníkom cirkevných budov, ktoré boli postavené pred rokom 1905 je štát, ktorý hradí značnú časť nákladov na ich opravu. Francúzske právo umožňuje cirkvám prevádzkovať vlastné zariadenia a poskytovať humanitárnu pomoc. Zdravotnícke zariadenia prevádzkované cirkvou fungujú v rámci súkromného sektoru, pričom podľa práva v nich môžu byť napríklad zakázané interupcie.
V roku 1905 bola zákonom zrušená rozpočtová položku pre cirkev, čo znamenalo ukončenie subvencií z verejných prostriedkov a hradenia miezd duchovných zo štátneho rozpočtu. Štát alebo obec finančne prispievajú z rozpočtu nie na podporu cirkvi ako inštitúcie, ale na podporu aktivít vo verejnom záujme. Okrem toho cirkvi získavajú finančné prostriedky zo súkromných zdrojov. Výnimku tvoria duchovní, ktorí pôsobia vo väzniciach alebo v nemocniciach a učitelia náboženstva na tých súkromných školách, ktoré zmluvu so štátom uzavreli v roku 1959. Jednotlivci, ale aj firmy môžu časť daní venovať na verejne prospešné diela, alebo niektorým organizáciám.
Nemecko: stredná cesta
Výrazné svetské mocenské postavenie katolíckej cirkvi v Nemecku bolo ukončené Ríšskym deputačným uznesením v roku 1803. Boli zrušené svetské panstvá cirkevných kniežat, veľká časť majetku katolíckej cirkvi bola sekularizovaná. Augsburgský náboženský mier roku 1555 zrovnoprávnil luterské a katolícke vyznanie.
V Nemecku je podľa zákona sloboda svedomia, náboženského i svetonázorového vyznania nedotknuteľná. Zákon tiež zaručuje vyučovanie náboženstva na verejných školách. Vzťah štátu a katolíckej cirkvi je upravený ríšskym konkordátom z roku 1933, ktorý je medzinárodnou zmluvou. Zmluvy štátu s evanjelickou cirkvou a s diecézami katolíckej cirkvi sú podobné medzinárodnými zmluvám. Tieto zmluvy zakotvujú napríklad garanciu a spôsob vyučovania náboženstva na verejných školách, účasť štátu pri vymenovávaní biskupov, financovanie náboženských spoločností, či duchovnú starostlivosť v armáde..
I keď zákon zakotvuje odluku cirkvi od štátu, ústava garantuje ich spoluprácu. Štát sa neviaže na nijakú ideológiu, nesmie uprednostňovať nijakú náboženskú spoločnosť, ani posudzovať jej učenie, ani zasahovať do vlastných vecí náboženských spoločností, zároveň však náboženské spoločnosti nesmú byť znevýhodňované oproti iným sociálnym zoskupeniam. Čo je vlastnou záležitosťou cirkvi, je vo veľkej miere určované aj tým, čo samotná cirkev považuje za svoju vlastnú záležitosť; rozhodujúcu právomoc majú však podľa ústavy súdy. Cirkvi majú možnosť vykonávať sociálne služby, ktoré patria k pojmu náboženskej slobody i k pojmu náboženského spoločenstva a cirkvi. Právo na sebaurčenie náboženských spoločenstiev umožnilo cirkvám vytvoriť vlastné a dodnes platné právne systémy, fungujúce paralelne so štátnym právom.
I keď podľa zákona je školstvo pod dohľadom štátu, cirkvi prevádzkujú mnohé vlastné školy, ktoré fungujú ako súkromné. Súkromné školy, a teda aj tie, ktoré spravuje cirkev, sú vo veľkej miere financované zo štátnych dotácií. Výuka náboženstva na verejných školách je podľa ústavy riadnym vyučovacím predmetom, pričom žiadny učiteľ nesmie byť proti svojej vôli poverený vyučovaním náboženstva.
Profesori na teologických fakultách štátnych univerzít majú postavenie štátnych úradníkov, v prípade katolíckej cirkvi musia mať profesori kanonickú misiu. Ak je niektorému profesorovi toto poverenie odňaté, nemôže už na teologickej fakulte pôsobiť, naďalej mu však prislúchajú práva a povinnosti štátneho úradníka a univerzita mu musí ponúknuť iné pracovné miesto.
Zmluva medzi štátom a cirkvami garantuje cirkvám určitý druh verejného mandátu. Na základe tohto mandátu napríklad vysielajú svojich zástupcov do dozorných grémií niektorých verejných inštitúcií, rozhlasových rád verejnoprávnych rozhlasových staníc, ako aj do dozorných komisií pre súkromné televízne a rozhlasové stanice a pod.
Ústava zaručuje šátne subvencie cirkvám, ktoré sú popri tom financované z cirkevnej dane, ktorá tvorí asi 80% príjmov. Náboženské spoločnosti smú vyberať dane podľa zoznamu členov cirkvi ako daňových poplatníkov a podľa zemskej právnej úpravy. Výška cirkevnej dane je 8 – 9 % dane zo mzdy alebo dane z príjmu. Tí, ktorí nie sú zaťažení daňou zo mzdy ani daňou z príjmu, neplatia cirkevnú daň. Okrem toho cirkevná daň i dobrovoľné dary cirkvám, podobne ako dary iným všeobecne prospešným organizáciám, môžu byť odpočítané z daní.
Keďže cirkvi ako verejnoprávne korporácie sú považované za verejný úrad, ich zamestnanci majú postavenie štátnych úradníkov. Štát nesmie zasahovať do vnútornej organizácie cirkví a ich zariadení. Keďže štruktúra pracovných vzťahov nie je založená na principiálnom protiklade zamestnávateľov a zamestnancov, cirkvi neuzatvárajú kolektívne zmluvy s odbormi. Preto v cirkevných zariadeniach neplatí právo na štrajk, ani nie je možné prepustiť zamestnancov z vnútorných cirkevných dôvodov.
Sasko, spolková krajina Durínsko a spolková krajina Meklenbursko v roku 1997 uzavreli dohodu so Svätou stolicou.
Taliansko: vzájomne výhodný vzťah
Dobytie Ríma v septembri 1870 a zjednotenie Talianska ukončilo obdobie svetskej moci pápeža. Mnohí obviňovali Talianske kráľovstvo z útoku na slobodu pápeža a na cirkev. Po vyhlásení Garančného zákona roku 1871 sa napätie medzi cirkvou a štátom začalo uvolňovať. Fašistická strana razila cestu zmierenia s cirkvou, ktorej výsledkom boli Lateránske zmluvy roku 1929. Na základe týchto zmlúv bol vytvorený mestský štát Vatikán. Tieto ustanovenia boli zrevidované po vyhlásení republikánskej ústavy roku 1948.
Ústava zaručuje slobodu a rovnosť všetkých ľudí v náboženských veciach a garantuje spoluprácu štátu a náboženských spoločností. Špecifické ustanovenia napríklad umožňujú odoprieť lekársky zákrok, ak ten nie je zo zákona nutný, alebo ak nie je ohrozený život človeka. Členovia náboženských spoločností, ktoré uzavreli dohodu so štátom, majú možnosť odmietnuť prácu počas náboženských sviatkov.
Lateránsky konkordát bol roku 1984 nahradený novou dohodou medzi štátom a katolíckou cirkvou. Po tejto dohode nasledovali špecifické dohody, ktoré upravujú vzťah cirkevných korporácií a majetku, riešia otázku výuky katolíckeho náboženstva na verejných školách, cirkevných sviatkov a duchovnej starostlivosti v policajných jednotkách.
Štátne univerzity v Taliansku nemajú teologické fakulty. Katolícke náboženstvo sa vyučuje v materských školách a na základných školách dve hodiny týždenne, na stredných školách jednu hodinu týždenne. Štát v plnom rozsahu hradí náklady na výuku náboženstva. Náboženstvo sa vyučuje ako dobrovoľne voliteľný predmet.
Štát nefinancuje cirkev ako inštitúciu, ale aktivity prospešné vo všeobecnom záujme.V roku 1984 bol zrušený systém benefícií a odvtedy financovanie duchovných zabezpečujú diecézne inštitúty pre podporu kléru. V prípade potreby ich finančné zdroje dopĺňa Centrálny inštitút pre podporu kléru. Duchovní sú tak platení podľa anglického modelu. Ďalším finančným zdrojom sú dane z príjmu vo výške 0, 8%, ktoré môžu daňoví poplatníci prideliť štátu na mimoriadne opatrenia proti hladu vo svete, na pomoc utečencom, na pomoc pri prírodných katastrofách, alebo na udržiavanie kultúrnych pamiatok, ďalej katolíckej cirkvi na bohoslužobné potreby, na živobytie duchovných, na domáce charitatívne dielo alebo na pomoc krajín tretieho sveta, alebo niektorej inej náboženskej spoločnosti, ktorá uzavrela dohodu so štátom. Daňoví poplatníci môžu tiež prideliť do určitej výšky sumu zo zdaniteľného príjmu v prospech Centrálneho inštitútu pre podporu kléru alebo inštitútov iných náboženských skupín.
Taliansky model začleňuje cirkev do fungovania celého sociálneho systému štátu. A práve tento taliansky model by mohol azda slúžiť ako východiskový pre hľadanie a vytvorenie vhodného modelu pre naše prostredie.
(Domino-fórum 39/2005, s. 17)