„Myslím si, že náboženstvá sú depozitárom veľkých otázok a tieto otázky ma fascinujú viac než odpovede,“ vyjadril sa pred časom profesor religionistiky na Bostonskej univerzite Stephen Prothero.
Prothero skúmal vznik nových cirkví a náboženstiev, z akých potrieb sa tento fenomén javí, na aké nenaplnené potreby reaguje a prečo mnohým nevyhovujú tradičné cirkvi a náboženstvá.
Pri svojom výskume pravidelne dával študentom úlohu skoncipovať nejaké nové náboženstvo a zdôvodniť jeho atribúty. Sledoval tým dva základné ciele: aby študenti pri tejto práci lepšie pochopili tradičné náboženstvá a ich fungovanie a zároveň, aby vo svetle ich prác religionisti lepšie porozumeli mladej generácii. Nezamýšľaným dôsledkom bolo, že závery výskumu možno vnímať aj ako výzvu pre cirkvi a náboženské inštitúcie.
Študenti prekvapivo nekládli dôraz na vieru samu osebe, ale skôr na jej praktické vyústenia v sociálnom a spoločenskom kontexte. Poväčšine zdôrazňovali toleranciu a porozumenie a odmietali jednostranné diktovanie toho, čo je „správne“. Striktný dogmatizmus je im cudzí a neuspokojovali sa s povrchnými odpoveďami ani zaužívanými frázami.
Viac než otázka o večnom živote ich zamestnávala otázka, čo a ako tu a teraz. Ťažisko pozornosti a záujmu zasadzovali do diania vo svete a spoločnosti. Prothero z toho nevyvodzuje, že mladá generácia nemá záujem o hlbšie hodnoty alebo duchovné témy, alebo že nemá duchovné potreby. Z jeho výskumu nevychádza dokonca ani to, že by súčasná generácia väčšinovo holdovala bezuzdnej slobode bez kritérií. Tu a teraz, uprostred nášho dejinného a hmotného sveta chcú mladí ľudia zažiť plnohodnotný život, a to s hodnotami ako sú tolerancia, porozumenie, spravodlivosť, sloboda atď.
Prothero na základe svojho výskumu už pred rokmi upozornil, že cirkvi by mali väčšiu pozornosť venovať týmto skúsenostiam, pocitom i výhradám mladých ľudí.
V našom slovenskom kontexte konanie proti obľúbenému arcibiskupovi či váženému docentovi teológie širšiemu akceptovaniu kresťanstva a kresťanských cirkví určite nepomôže. Prehlbuje však pochybnosti, či naozaj ide o starosť o človeka a jeho svet, alebo skôr o nostalgické privatizovanie spoločenského priestoru a posilňovanie predstáv o vlastnení pravdy. A svedčí aj o tom, aké predstavy o podobe cirkvi i spoločnosti sú tu stále pevne udomácnené.