Nepobúrilo ich ani tak to samotné dôchodcovské maskovanie, ako skôr nápis Ja milujem Fica. Vedia, že je to paródia, vedia, že je to satirické. Preto sa cítia byť dotknutí a preto sa ozvali. Ako tá povestná trafená hus. Keby tam ten nápis nebol, asi by si tú akciu ani nevšimli.
Takto len ukázali, že nerozumejú satire, že im prekáža, vnímajú ju ako zosmiešňujúci útok a nabúranie ich pozície a rešpektu. Práve to je dôvod, prečo bola kedysi vymazaná politická satira z televízií. Sú z nej nesvoji, no tým len potvrdzujú, že sa ich vskutku týka a že triafa do čierneho.
Bez onoho nápisu by to bola len paródia na zbedačených dôchodcov Karpatskej kotliny. Čo by v istom zmysle tiež malo svoju výpovednú hodnotu, pretože si porovnajte možnosti či kvalitu života seniorov/dôchodcov v civilizovanom západnom svete a vyspelých demokraciách (stačí susedné Rakúsko) na jednej strane a dokopy po dvanástich rokoch vládnutia Roberta Fica kvalitu života seniorov/dôchodcov u nás. Isteže ani tam ani tu nemožno paušalizovať, charakteristiky ani v tomto prípade neplatia v absolútnom vyjadrení. Avšak obraz o postavení, možnostiach a kvalite života tam a tu si vieme vytvoriť aj bez odborných štúdií.
Ten nápis robí z obyčajnej paródie satiru. Žiada sa dodať, politickú satiru. Mladí ľudia, čoskoro prvovoliči, jediným výjavom pomenovali paradox: mnohí seniori milujú a volia toho, kto im k vyššej kvalite života za celé tie roky nijak významne nepomohol. Tento štokholmský syndróm v jeho spoločenskej či politickej podobe funguje roky. A je na smiech. Cez slzy, samozrejme, lebo naň doplácame všetci.
Títo seniori veria tvorcovi ilúzií a jeho klamstvám, lebo tie ilúzie a lži im znejú ľúbivo, rozumejú im a dávajú im nádej. Síce falošnú, ale oni to nerozlišujú. Je to emocionálna väzba, ako keď babky-demokratky milovali svojho Mečiara. Emočná kompenzácia spolu s falošnou a omamnou nádejou zastiera zrak i rozum. Milujú zájazdy na MDŽ, lebo sú zadarmo, sú medzi ľuďmi a môžu sa rehotať na primitívnych vtipoch. Lebo fungujú len na úrovni emocionálnej časti mozgu. Aj toto využívajú populisti a demagógovia už od začiatku politických dejín ľudstva.
Potrebujú nepriateľa, na ktorého zvalia všetko zlé. Takto to fungovalo v dejinách vždy. Nazýva sa to mechanizmus obetného baránka. To im ponúkol Mečiar a fungovalo to. To im ponúka aj Fico neustálymi útokmi na liberálov, novinárov, oponentov, mimovládky atď. To im stačí, majú svoju obeť.
Ale späť k mladým ľuďom. Nie, nie je to tak, že nemajú úctu k starším. Počas pandémie to bolo množstvo mladých ľudí, ktorí chodili nakupovať seniorom, roznášali im rúška, častejšie volali svojim starým rodičom, prejavovali obrovskú mieru solidarity a empatie.
A nie, nie je to tak, že mladí ľudia nerozumejú, čo sa tu deje. Práveže tomu začínajú rozumieť. Vidia a rozumejú, kto im svojou voľbou ničí vyhliadky na budúcnosť. Vidia odliv mozgov a mnohí zvažujú odchod. Áno, môžeme sa pýtať, kto to tu potom zmení, ale nemôžeme tvrdiť, že títo mladí nerozumejú, čo sa tu deje a kde sme sa ako krajina a spoločnosť ocitli.
Isteže, sú aj mladí, čo veria na chemtrails, alebo, že covid je Božia pomsta, že klimatická kríza je výmysel a pristátie na Mesiaci bolo fingované v nejakom hangári. Tí majú svoj paralelný svet, v ktorom ich vychovali alebo v ktorom sa ocitli vďaka sociálnym sieťam.
Mimochodom, školské podujatie nie je v civilizovanom svete témou pre ministra vnútra. Teda pokým ono podujatie neprekročí limity dané trestným zákonom. Ak je to na Slovensku inak, treba sa mať na pozore, lebo vieme, že v mene moci sú schopní čohokoľvek. Zastrašujú, vyhrážajú sa, splietajú nezmyselné konšpirácie, lebo toto je politika moci a politika pomsty. A silové vynucovanie si rešpektu.
Študenti a ich pedagógovia by mali vedieť, že súdruh Kotian, ktorý rozpútal nenávisť a vyhrážky voči nim a s ktorým si napokon zmierlivo podali ruky, má titul RSDr. Tento titul dostávali v totalitných časoch absolventi Vysokej školy politickej ÚV KSČ alebo Vojenskej politickej akadémie Klementa Gottwalda. Práve túto akadémiu absolvoval aj súdruh Kotian. Hlavným predmetom bol marxizmus-leninizmus a všetko ostatné sa od toho odvíjalo. Bežným ľuďom bol tento titul na smiech a nemal žiadnu akademickú váhu. Dostávali ho komunistickí predstavitelia a tzv. nomenklatúrne kádre, teda tí, čo oddane slúžili v štruktúrach zločinného komunistického režimu alebo boli pre tieto štruktúry perspektívni.
Zmierlivé podanie rúk sa môže javiť ako ústretové a upokojujúce gesto. Možno to v tejto chvíli také aj je. Lenže od študentov stačilo jasné stanovisko, nemali žiadnu povinnosť konkrétne s týmto človekom sa stretnúť. Práve takto totiž súdruh, ktorý podporoval Smer aj Hlas svojou prítomnosťou na ich tlačovkách, psychologicky a sofistikovane podsunul to, čo zjavne chceli dosiahnuť aj niektorí politici: cenzorský efekt. Akoby povedal: Dobre chlapci a dievčatá, nepochopili sme sa, ale nabudúce to už nerobte.
Všetko toto nie je nič iné, ako zastrašenie smerujúce k možnej autocenzúre študentov a pedagógov na školách. A práve to by na žiadnej škole nemali dopustiť.