Po páde totalitného režimu sa pojem slobody preniesol aj do náboženského myslenia. Takpovediac nanovo sa čítali a interpretovali niektoré biblické texty a náboženské posolstvá. „Ukázalo sa, že sloboda je akási brána, ktorou sa vstupuje dovnútra kresťanského domu,“ napísal popredný poľský teológ a filozof Józef Tischner.
Aj v sekulárnom prostredí bola nadobudnutá sloboda interpretovaná nielen ako výsledok zápasu za slobodu i viacerých faktorov nutne vedúcich k zrúteniu komunistického režimu, ale popri tom aj ako dar. Dar, za ktorý ako spoločnosť nesieme zodpovednosť.
Avšak v cirkevných kruhoch čoskoro zavládla nedôvera k slobode. Dar slobody tu čoskoro začal naberať nádych bremena. Namiesto partnerského dialógu s moderným pluralitným svetom napokon nastúpilo obviňovanie. Sloboda bola zrazu vinná za všetko. Ba dokonca, ako to v poľských súvislostiach pripomenul Tischner, pomaly, nebadane sa vina slobody stala väčšou ako vina komunizmu. Obžaloba slobody bola odrazu väčšia ako obžaloba totalitného režimu.
O slobode začala cirkev hovoriť zväčša ako o priestore nástrah a pokušení a v inak zmýšľajúcich začala vidieť svojich nepriateľov. Ako synonymá zla sa začali používať slová ako liberál, liberálne. Popri tom sa široké témy kresťanstva v prostredí cirkvi a mnohých kresťanských aktivistov zredukovali na bioetické otázky a moralizujúce postoje.
Tischner skúmal rétoriku komunistickej ideológie a cirkevných predstaviteľov i náboženských inštitúcií v slobodných časoch a dospel k prekvapivému záveru: tieto rétoriky sú si veľmi podobné; rozdeľujú ľudí na spojencov a nepriateľov, kritiku chápu ako útok a ľudí s iným názorom obviňujú.
Nezvládnutý strach pred slobodu pôsobí ako parazit. Ničí „duchovnú substanciu“ kresťanstva. Vedie k tomu, že evanjelium, ktoré bolo vždy „dobrou novinou o oslobodení“, sa dnes predstavuje ako „novina o zotročení“ – o zotročení moralizovaním, prikázaniami, príkazmi a zákazmi, redukovaním kresťanských postojov na jedinú tému atď. „Pre kresťanstvo niet väčšej pohromy ako takáto premena. Milosť sa stáva opakom milosti. Ale práve čosi také vtrhlo medzi nás,“ upozornil pred časom Tischner.
Aj napriek nedôvere cirkevného prostredia si sloboda našla svoje miesto v kresťanskom uvažovaní, v teologických úvahách a v hodnotových interpretáciách. V úvahách o kresťanstve v nadobudnutej slobode prišiel Tischner napokon s pojmom kresťanského liberalizmu. Napísal, že „bez zveličovania sa dá povedať, že súčasná renesancia idey slobody v kresťanstve nie je nič iné ako príchod novej verzie liberalizmu – kresťanského liberalizmu“. Slobodu zároveň označil ako „milosť všetkých milostí“.
Aby predišiel nedorozumeniam, Tischner rozlišuje osvietenský liberalizmus a kresťanský. Existuje však jeden bod, v ktorom sa rozdiely medzi nimi ukazujú ako druhoradé: „sloboda je podstatou človečenstva“.
Akoby poznámku pod čiarou poznamenajme, že kresťanský liberalizmus predsa len nie je celkom novým pojmom. Predstaviteľmi kresťanského liberalizmu (konkrétne liberálneho katolicizmu) boli čelní predstavitelia progresívneho hnutia v cirkvi v polovici 19. storočia. Zoskupení najmä okolo biskupa Lamennaisa vyzývali kresťanov k podpore demokracie a požadovali napríklad slobodu tlače a odluku cirkvi od štátu. Svoje postoje opierali o prirodzené právo a teologickú interpretáciu slobody.
Čo je teda kresťanský liberalizmus a k čomu smeruje? Je to akási revoltujúca črta kresťanstva, niečo, čo pohŕda tzv. tradičnými hodnotami a akceptuje morálny relativizmus? Iba preto, že zdôrazňuje slobodu?
„Kresťanský liberalizmus nepohŕda právom, etikou, povinnosťou. Práve naopak, smeruje k tomu, aby sa právo stalo pre človeka naozaj právom, etika etikou a povinnosť povinnosťou – a aby boli naozaj osvojené,“ vysvetľuje Tischner.
Takéto chápanie a vymedzenie kresťanského liberalizmu je vskutku zdrojom inšpirácie i spolupráce omnoho viac než dôvodom na odmietanie. Pretože stojí na spoločne zdieľanom existenciálnom základe, že „sloboda je podstatou človečenstva“.