Od ekologickej krízy k solidarite

Bez ohľadu na náboženské vyznanie, národnú identitu či politické názory všetci prežívame isté spoločné skúsenosti, delíme sa o spoločné dedičstvo zeme a máme spoločný pocit potreby zmeny. Tieto skutočnosti nás spájajú pri hľadaní riešení, nútia nás k diskusiám a upozorňujú nás na spoločnú púť životom na tejto spoločnej zemi.

Spoločne prežívanú problematiku životného prostredia nemožno oddeliť od otázky hodnôt. Chápanie sveta a sebachápanie človeka sú vzájomne prepojené. Zároveň otázku hodnôt a mravov nemôžeme abstrahovať ani od kultúry, v ktorej tento problém skúmame. Riešenie ekologického problému nie je možné bez revízie morálky, ako aj mravnej a hodnotovej praxe.

Ekológia sa neraz chápe ako technologická výzva. Tá, i keď je správna a potrebná, nie je výlučná, pretože rieši len symptómy. Preto musí byť zároveň výzvou morálnou, zameriavajúcou sa na primárne príčiny.

Nórsky ekológ Arne Naess hovorí o dvoch ekologických hnutiach: o povrchovom, ktoré bojuje proti znečisteniu životného prostredia, a hlbinnom, ktoré zdôrazňuje úlohu výskumu v sociálnej aj v prírodnej oblasti. Podľa neho k cieľu môže viesť len hlbinná ekológia, ktorá sa zasadzuje za zmenu systému hodnôt, čo by sa malo prejaviť predovšetkým v životnom štýle, ale aj v právnom poriadku či vo vzdelávacom systéme.

Linné, Darwin a ostatní

Skúmanie ekonómie prírody badať od polovice 17. storočia. Polovica 18. storočia je obdobím, ktoré predchádza modernej ekológii. V tejto etape ranej ekológie sa prelína kozmologický, politický a ekonomický pohľad. No keďže v spoločnosti sú už politika, ekonomika, veda a kozmológia oddelené a majú svoje priority, uplatnenie ekológie je náročné. Zároveň dochádza k napätiu medzi vedeckou formou a kozmologickou črtou.

Švédsky botanik Carl von Linné systematizuje vzťah medzi rastlinami a prostredím. Hovorí o harmonickom svete prírody, pričom táto harmónia pochádza od Boha, ktorý každému živému stvoreniu určil pevné miesto. Všetky živé tvory koexistujú, no človek má privilegované postavenie.

V 19. storočí Alexander von Humboldt prekonáva Linného fixný systém a namiesto Boha ako pôvodcu harmónie predkladá myšlienku prírodnej regulácie. Humboldt výrazne ovplyvnil Darwina, ktorého evolučná koncepcia dobre zapadla do atmosféry viktoriánskeho Anglicka, pre ktorú bola príroda synonymom menejcennosti, nedokonalosti a krutosti a úlohou človeka bolo podrobiť si ju pomocou vedy a techniky. Boj o existenciu znamenal boj človeka s prírodou. Darwin na sklonku svojho života zdôrazňoval úctu voči všetkému živému. Podľa neho je človek plne civilizovaný vtedy, keď dosiahne schopnosť súcitiť s inými žijúcimi tvormi.

V roku 1866 nemecký biológ Ernst Haeckel v diele „Generelle Morphologie der Organismen“ prvýkrát použil pojem „oecologie“, ktorým označil vedeckú disciplínu skúmajúcu vzťahy medzi organizmami a prostredím. Biológovia však nový termín ignorovali a naďalej hovorili o ekonómii prírody.

Ekológia ako samostatná veda sa etabluje od deväťdesiatych rokov 19. storočia. Od dvadsiatych rokov 20. storočia sa vyvíja „nová ekológia“, ktorá už zahŕňa nielen oblasť botaniky, ale aj živočíšnu ríšu. Britský zoológ Charles Elton chcel vybudovať nový teoretický model ekologického spoločenstva. Vedúcou osobnosťou novej ekológie sa však stal oxfordský botanik A. G. Tansley, ktorý vytvoril pojem „ekosystém“. Nová ekológia sa definitívne ujala koncom II. svetovej vojny.

Od konca šestdesiatych rokov sa v dôsledku ekologickej hrozby mohutne vyvíja angažovaná ekológia, ktorá však potrebuje ekológiu vedeckú, o ktorú sa opiera a s ktorou kráča.

Nástup angažovanej ekológie

Zásluhou talianskeho podnikateľa Aurelia Pecceiho vznikla v roku 1968 skupina odborníkov s názvom Club of Rome, ktorá mapovala dôsledky a hrozby expanzie priemyselnej spoločnosti. O krátky čas požiadal Massachusets Institute of Technology o vypracovanie akejsi diagnózy ľudstva, ktorá bola uverejnená roku 1972 pod názvom „Medze rastu“. Bola to priam šokujúca správa o stave Zeme a ľudstva, ktorá vyvolala nielen diskusie, ale podnietila aj vznik politickej strany Zelených, ako aj niekoľkých ekologických hnutí. Začiatkom deväťdesiatych rokov opäť vyšla podobná správa pod názvom „Nové medze rastu“.

V roku 1972 OSN zvolala do Štokholmu konferenciu o životnom prostredí, ktorá však nemala až taký vplyv, ako sa očakávalo. V júni 1992 sa v Rio de Janeiro konala konferencia zástupcov viac ako 170 štátov sveta, ktorej témou bolo „Životné prostredie a rozvoj“ a heslom „Trvalo udržateľný rozvoj“. Konferencia konštatovala ekologickú ohrozenosť ľudstva a faktami potvrdila tušenia, že najväčší podiel na ekologickej kríze a hrozbe má svetová spotrebiteľská trieda, ktorú tvorí približne pätina ľudstva. Záverečná deklarácia vyhlásila 27 zásad politiky životného prostredia. Potvrdila zodpovednosť priemyselne rozvinutých krajín a zdôraznila nutnosť začleniť ochranu životného prostredia do celkovej politiky. Konferencia v Rio de Janeiro znamenala opätovné a varovné prebudenie svedomia sveta.

Skupina ekológov na čele s prof. Carlom Savinim, vedúcim Planning Environmental and Ecological Institute for Quality Life hovorí o Františkovi z Assisi ako o prvom ekológovi a ako o orientačnom znamení obnoveného vedomia. V septembri 1982 sa v talianskom mestečku Gubbio konal medzinárodný seminár „Terra Mater“ (Matka Zem). Tohto seminára sa zúčastnili predstavitelia františkánskych rádov, aktivisti ochranárskych organizácií, ako napríklad Italia nostra, World Wildlife Found, Burreau Européen de l’Environment, Society for International Development či Club of Rome. Záverečná deklarácia sa stala výzvou všetkým náboženským i politickým autoritám a všetkým, ktorí riadia alebo majú vplyv na médiá, ekonomiku a technický pokrok. Tento dokument pod názvom „Charta z Gubbia“ zavrhol myšlienku chápania rozvoja a pokroku len v kategóriách kvantity alebo čisto politickej sily. Okrem iného sa domáha aj uplatnenia etických zásad voči všetkým formám života a vo veciach týkajúcich sa technického či technologického sveta.

O päť rokov neskôr, v roku 1987, ktorý OSN vyhlásila za Európsky rok životného prostredia, sa opäť konal seminár „Terra Mater“. Z dialógu aktivistov a osobností vedeckého, kultúrneho, náboženského, filozofického, ekonomického a politického sveta Východu i Západu vzišla deklarácia „Gubbio 1987 – K tretiemu tisícročiu“, ktorá zavrhla všetky snahy a koncepcie ekonomického a technologického pokroku, ktoré by boli na úkor života a jeho bezpečnosti. Pokrok je pokrokom len vtedy, ak dokáže a chce integrovať všetky oblasti a koncepcie vrátane roviny etickej a odmieta používať neetické spôsoby, formy, postupy a prostriedky.

Obnovený teologický záujem

Starovek hľadel na prírodu ako na niečo posvätné, harmonické. Stredovek vnímal kozmickú jednotu a harmóniu ako odraz Božej jednoty a harmónie. Veľkoleposť prírody a celého vesmíru bola v stredovekom ponímaní odrazom Božieho majestátu. Práve preto bola príroda nezneužiteľná a nevykorisťovateľná.

Začiatkom 14. storočia začal proces, v ktorom prudký vývoj vedy a techniky postupne stále viac zvecňoval prírodu, ktorá tak strácala posvätný charakter. V 19. storočí napokon došlo k definitívnemu zvecneniu prírody a z človeka-správcu sa stal človek-mocnár.

Kým cirkev bránila posvätnosť prírody a jej chápanie ako daru a Božieho diela, veda obhajovala jej vecnosť. Oba postoje boli neraz silne vyhrotené. Tak bola cirkev pokladaná za brzdu vedeckého pokroku, bola označovaná ako protivedecká, no v skutočnosti jej základným postojom bol postoj proti zvecňovaniu prírody. Keďže jej zápas bol márny, stiahla sa a takmer nehovorila o prírode a okolitom svete, čím prestala rozvíjať spiritualitu stvorenia. Toto mlčanie trvalo dlho a bolo prerušené až v posledných desaťročiach vďaka silnému ekologickému SOS.

Kým roku 1987 v encyklike Sollicitudo rei socialis Ján Pavol II. „len“ naliehavo upozorňuje na ekologický problém, roku 1991 v encyklike Centesimus annus už vyjadruje silnú ekologickú obavu spojenú s problémom konzumizmu.

V roku 1997 Európsky parlament vyzval Radu biskupských konferencií Európy so sídlom v St. Gallene, aby sa aktívnejšie zapájala do vzdelávania ľudí v oblasti životného prostredia. Táto výzva už len svojou fakticitou odhalila dovtedajšiu pasivitu cirkvi v tejto oblasti.

V máji 1999 sa na základe rozhodnutia plenárneho zasadnutia Rady biskupských konferencií v slovinskom Celje konalo stretnutie štyridsiatich delegátov pre životné prostredie biskupských konferencií z 22 krajín Európy. Zdôraznilo nutnosť začleniť starostlivosť o životné prostredie do života a pastorálnej činnosti katolíckej cirkvi, ako aj vzájomné prepojenie starostlivosti o životné prostredie a angažovanosti cirkvi za sociálnu spravodlivosť. Konferencia však odhalila aj fakt, že medzi cirkvami jednotlivých krajín sú zreteľné rozdiely vo vedomí potreby angažovať sa v sociálnej a politickej oblasti a v ochrane životného prostredia.

Druhá konferencia zástupcov biskupských konferencií pre životné prostredie na tému „Spiritualita stvorenia a politika životného prostredia“ sa konala v máji 2000 v nemeckom Bad Honnefe. Aj tu sa potvrdila nevyhnutnosť oslobodzujúcej solidarity s chudobnými a dôslednej prepojenosti angažovanosti za životné prostredie so sociálnou angažovanosťou. Tretia konferencia sa konala v máji 2001 na Slovensku v Badíne s názvom „Kresťanský životný štýl a udržateľný rozvoj“.

Solidarita a zodpovednosť

Jadrom, princípom a hybnou silou riešenia ekologickej krízy a odpovede na ekologické volanie musí byť solidarita v jej najširšom chápaní. Solidarita plne obsahujúca nielen teóriu, ale predovšetkým solidárnu prax vychádzajúcu z obnoveného svedomia a plne pochopenej zodpovednosti a spoluzodpovednosti. Solidarita týkajúca sa vzťahu nielen ľudí koexistujúcich v istom čase a v istom geografickom priestore, ale aj vzťahu k budúcim generáciam.

Potreba novej solidarity (individuálnej, kolektívnej aj medzinárodnej) je potrebou morálnou. Nejde však len o novú solidaritu, ale o novú kultúru solidarity vyžadujúcu nový ekonomický model a novú hospodársku prax.

V solidárnej spoluzodpovednosti sú bremená sveta a života spoločnými bremenami nás všetkých. Ak sa v postoji solidarity prejavuje obnovené svedomie človeka, potom to znamená, že v postoji ekologickej solidarity človek v obnovenom svedomí cíti potrebu pomôcť prírode, chrániť ju pred vykorisťovaním a ničením a tiež potrebu vyzývať k ekologickej praxi. Je to však zároveň solidarita s človekom. Solidarita, ktorá, ako sa zdá podľa našej najnovšej skúsenosti, ešte našťastie nevymizla z našich sŕdc i hláv. Skutočnosť, že pohľad na prírodnú katastrofu, ktorá priam z hodiny na hodinu zmenila tvár krajiny, zmobilizoval a vyburcoval náš driemajúci cit, solidárnosť a záujem, je dobrým znamením, že ešte nie je všetko stratené. Azda práve v takýchto okamihoch sa rodí alebo obnovuje niečo vzácne a ľudské. Možno aj nová zodpovednosť za to, čo ešte nebolo zničené, civilizovanejšie zmýšľanie a väčšia zodpovednosť aj za to, že po nás prídu ďalšie generácie…

(Dominofórum, 50/2004, s. 19)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs