Dynamika dejinného vývoja je pre cirkev výzvou aj k tomu, aby neprestávala reflektovať svoju službu pre človeka a svet. Čo však znamená služba svetu?
Podľa nedávno zosnulého švajčiarskeho teológa Hansa Künga to v negatívnom vymedzení znamená „nebojácne prestať hájiť také mocenské pozície v spoločnosti, ktoré boli cirkvi priazňou či nepriazňou dejín prisúdené, ktorých obhajovanie je však dnes nenávratne minulosťou, a môže nanajvýš len prebúdzať a zosilňovať proticirkevné nálady“. To znamená zrieknutie sa „mocenskej politiky, vedúcej úlohy vo svete, svetskej vážnosti, privilégií, výlučných práv“. V pozitívnom vymedzení to znamená byť tu pre človeka a jeho svet, najmä v situáciách, ako sú chudoba, utrpenie, teror a vojny a podobne. Byť „pre svet“, a to „v zmierlivej otvorenosti, kritickej slobode a všeobjímajúcej láskavosti“.
Podobne to naznačil už Druhý vatikánsky koncil v 60. rokoch 20. storočia, ktorý priniesol posun k novému chápaniu i sebachápaniu cirkvi ako spoločenstva (communio). Na svojej dejinnej ceste má byť cirkev spätá „s ľudstvom a jeho dejinami“ a solidárne a empaticky vnímať „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby“. Alebo ako to formuloval popredný nemecký teológ, jezuita Medard Kehl v knihe Kam kráča Cirkev? s príznačným podtitulom Diagnóza doby, cirkev má byť „putujúcim spoločenstvom nádeje uprostred veľkej rodiny ľudstva a s ňou“.
Dialóg cirkvi so svetom má vychádzať, ako to vyjadril samotný koncil, z ochoty „poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický ráz“. Nie z mentality nadradenosti, vlastnenia pravdy či akejsi nostalgie za dominantným postavením. Iba tak môže niesť posolstvo viery a kresťanstva ako uzdravujúce, oslobodzujúce a inšpirujúce.
Ak sa toto zmení len na frázy, alebo ak sa objavuje redukovanie úlohy cirkvi na jej ceremoniálny charakter s črtami triumfalizmu, okázalosti či nadbytočného ornamentalizmu, ak sa výzvy či problémy dneška redukujú výlučne na bioetické otázky, ak sa oživuje mentalita monológu a výlučného vlastnenia pravdy, potom sa prehlbuje priepasť medzi duchom i zámerom koncilu spred šiestich desaťročí a realitou tu a teraz.
Pápež František spôsobom svojho pontifikátu nastavuje zrkadlo. V podstate nerobí iné, než pripomína ducha, odkaz a výzvy Druhého vatikánskeho koncilu v kontexte dnešnej doby a dnešnej spoločnosti. Dovnútra cirkvi i smerom k svetu. Ukazuje otvorené kresťanstvo. Ľudskú tvár cirkvi a kresťanstva. Aj preto sa za jeho pontifikátu mimoriadne často objavujú slová ako milosrdenstvo, solidarita či sloboda. Aj preto je stretnutie s ním pre mnohých emocionálne také silné a zážitkové. A preto si získava rešpekt aj u mnohých, ktorí sa ku katolíckej cirkvi či k náboženskej praxi nehlásia.
No práve preto je pre mnohých vraj liberálny a málo katolícky. Aj preto je voči nemu silná opozícia. Voči jeho videniu sveta, cirkvi i kresťanstva opozícia aj v prostredí slovenskej cirkvi (v jej klerickej i laickej sfére).
Otázka je, či inšpirujúce výzvy a podnety argentínskeho pápeža, a nielen tie vyslovené teraz na Slovensku, budú vďaka jeho návšteve teraz brané aspoň o čosi vážnejšie, alebo sa pomyselne zavrú v okamihu zamávania na rozlúčku.