V tradičnom vianočnom posolstve k Rímskej kúrii vyzval pápež František kardinálov, biskupov, kňazov i laických zamestnancov, aby boli otvorení zmenám a odolávali „rigidným ideologickým postojom“, ktoré „nás často pod rúškom dobrých úmyslov oddeľujú od reality a bránia nám napredovať“.
V príhovore sa oprel aj o myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu, čím vlastne naznačil nielen jeho zásadný význam pre sebachápanie cirkvi v modernej dobe, ale aj značné rezervy v napĺňaní a aktualizovaní ideí a odkazu koncilu spred šiestich desaťročí.
Vianočné príhovory k zamestnancom kúrie sú od nástupu pápeža Františka mimoriadne sledované, pretože v nich komunikuje svoje predstavy o reforme cirkvi a vyslovuje tiež presne mierenú kritiku dovnútra. Napríklad v roku 2014 hovoril o nezdravej rivalite a karieristickej mentalite v kúrii a členom kúrie navrhol, aby zašli na cintorín, kde „je toľko ľudí, čo si mysleli, že sú nenahraditeľní“. O tri roky neskôr si už posťažoval, že „reformovať Rím je ako čistiť egyptskú sfingu kefkou na zuby“. Tieto príhovory však svojim tónom i obsahom presahujú striktný rámec kúrie.
Teológ Hans Küng kedysi o cirkvi napísal, že jej služba svetu v negatívnom vymedzení znamená „nebojácne prestať hájiť také mocenské pozície v spoločnosti, ktoré boli cirkvi priazňou či nepriazňou dejín prisúdené, ktorých obhajovanie je však dnes nenávratne minulosťou“. Znamená to tiež zrieknutie sa akejsi mocenskej politiky, nadradeného vystupovania, privilégií a výlučných práv. Služba svetu v pozitívnom vymedzení znamená podľa Künga byť tu pre svet. Teda schopnosť a ochotu partnerského dialógu so svetom, solidaritu a spoluzodpovednosť za súčasný svet. A presne o tom hovorí od začiatku aj Jorge Mario Bergoglio.
S konceptom vzájomnosti cirkvi a moderného sveta prišiel už pápež Pius XII. Jeho prístup neskôr prerástol do formulácie „solidarita cirkvi so svetom“. Tomuto otvoreniu sa modernému svetu však predchádzal celkový ideový pohyb v novoveku.
Do osvietenstva boli dejiny chápané najmä ako dejiny politiky. V čase osvietenstva postupne dochádzalo k zreteľnejšiemu vnímaniu a rozlišovaniu hospodárskych dejín, dejín filozofie a podobne. Tento vývoj smeroval až k dejinám všedného dňa. Za tento obrat vďačíme najmä existencialistickej filozofii, sociológii Maxa Webera a asketickému protestantizmu.
K ideovému pohybu novoveku patrí aj Lutherovo poukázanie na povolanie kresťanov spolupracovať na pretváraní sveta. Asketický protestantizmus napokon posunul náboženskosť a etiku do priestoru všedného dňa. Dôraz na etiku a náboženskosť všedného dňa znamenal dôležitý krok v chápaní úlohy kresťanov pretvárať svet a v prežívaní spirituálnej dimenzie všedného dňa.
V polovici 20. storočia bola síce cirkev počtom veriacich nesmierne silná, no v skutočnosti bol viditeľný rozdiel medzi počtom veriacich a skutočne praktizujúcimi. Kultúra odklonu od inštitucionálnej cirkvi a inštitucionálneho kresťanstva bola čoraz zjavnejšia. Na jednej strane boli túžby po reformách a otvorení sa svetu, na druhej strane bola zjavná snaha tieto zámery potláčať či blokovať. V čase, keď mnohí snívali o reformách, no o novom cirkevnom koncile (a už vôbec nie o takom, akým napokon bol) nikto nehovoril, Ján XXIII. na základe početných rozhovorov s kardinálom Tardinim o stave cirkvi a jej postavení vo svete, spontánne prišiel s myšlienkou koncilu.
S koncilom prišla aj nová jar cirkvi. Ján XXIII. hovoril o vitalite cirkvi dovnútra i smerom k svetu. Kým bol ešte ako nuncius v Paríži, musel sa bezmocne prizerať, ako sú teologickí zástancovia francúzskych robotníckych kňazov sankcionovaní. Dvoch z týchto teológov, Yvesa Congara a M.-D. Chenua potom prizval na koncil a práve oni vypracovali základné a zásadné koncilové posolstvo cirkvi pre svet. Koncil bol vo svojej dobe až nečakane progresívny. Odkázal, že cirkev sa nemôže uzatvárať do izolácie, má solidárne vnímať „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby“, vstupovať do partnerského dialógu so svetom, do dialógu, ktorý má vychádzať z ochoty „poznať a chápať svet, v ktorom žijeme: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický charakter“.
Cirkev tak na svoju dobu až prekvapivo pokrokovo uznala autonómiu a pluralitu modernej spoločnosti a deklarovala otvorenosť voči svetu. Zdôraznením základnej rovnosti všetkých ľudí vstúpila aj na pole ľudských práv. Upozornila, že „každú formu diskriminácie, čo sa týka základných práv ľudskej osoby, tak v oblasti spoločenskej, ako aj kultúrnej, z hľadiska pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, treba prekonať a odstrániť“.
Tieto i ďalšie ideové smerovania znamenali nádej na obnovu cirkvi a na jej obnovené sebachápanie, a to tak smerom dovnútra, ako aj smerom k svetu, v pochopení svojej úlohy v súčasnom svete.
Avšak ako pred časom upozornil významný nemecký teológ, profesor Otto Herman Pesch, „v živote súčasnej cirkvi, a tým skôr v jednaní niektorých nositeľov vyšších cirkevných úradov máločo pripomína, že dnešná cirkev žije z impulzov a rozletu tejto udalosti storočia, ktorou koncil skutočne je“. Pesch zároveň pripomenul, že mnohí, „nielen niektorí hodnostári, robia veľa, aby koncil skutočne upadol do zabudnutia“.
Pápež František dnes v podstate nerobí nič iné, len poukazuje na ducha koncilu a aktualizuje ho v kontexte doby a nových výziev a situácií. Ak vo svojej snahe o reformu a búranie rigidnosti naráža na kritiku a odpor, alebo na tiché obchádzanie jeho výziev a nepohodlných myšlienok (ako napríklad na Slovensku), je to len dôkaz o nepriznanej, no pretrvávajúcej nostalgii mnohých za strateným svetom cirkevnej či náboženskej dominantnosti, o snahe po opätovnom morálnom a hodnotovom privatizovaní spoločenského priestoru, o pocite vlastnenia pravdy a morálnej nadradenosti, či uprednostňovaní manifestačných a ornamentálnych foriem zbožnosti.
Ak v tohtoročnom vianočnom príhovore k zamestnancom Rímskej kúrie vyzval k otvorenosti k zmenám a odsúdil rigidné ideologické postoje, je zjavné, že aj tieto výzvy siahajú ďaleko poza múry samotnej kúrie.