Európska únia má zmysel v prvom rade ako súčasť celého západného spoločenstva demokratických štátov. Do takéhoto spoločenstva sme vstupovali a takýto projekt sme sa rozhodli spoluutvárať.
Únia čelila v krátkom čase dvom vážnym krízam: najprv gréckej, potom migračnej, ktorá navyše stále ešte trvá. Obe krízy ukázali, ak nie je spoločenstvo aj napriek rôznosti jednotné, nebodaj, ak namiesto dostredivých síl nastupujú sily odstredivé, problémy sa hromadia a spoločenstvo ich nevie účinne riešiť.
Krízy však samé osebe nie sú katastrofou. Vždy nejaké boli a aj budú, či už finančné, hospodárske, ekologické alebo iné. No zakaždým zároveň odkrývajú aj chyby a nedostatky a práve v tom spočíva šanca a výzva posunúť spoločnosť či spoločenstvo kvalitatívne dopredu.
Ak z únie odíde krajina, ktorá je kolískou liberálnej demokracie, je to vážna vec. Brexit by však nemal byť dôvodom na urazenecké správanie sa šéfa Európskej komisie, ale na poctivú sebareflexiu a sebakritiku vedenia komisie. Výmena na jej čele by zrejme nič neriešila, no ponúknuť svoju funkciu by malo byť vecou politickej kultúry.
Británia ako európska veľmoc prežije brexit ekonomicky aj politicky. Prežije aj prípadné osamostatnenie sa Škótska, ktoré hlasovalo za zotrvanie v únii a bude sa rozhodovať, ako ďalej. V tom je zásadný rozdiel medzi brexitom a hlúpymi rečami o referende v krajinách ako Česko alebo Slovensko. Pretože pre postkomunistické krajiny je únia tiež ochranou pred opätovným pádom do ruských pazúrov.
V súvislosti s výsledkom britského referenda sa objavujú analýzy napríklad o ekonomických dopadoch. Tie sú však druhoradé. To podstatné je, aký bude mať brexit vplyv na politickú atmosféru v únii, najmä v krajinách ako je Slovensko. A tiež, na aký druh krízy odkazuje.
Podobne sa objavili aj analýzy hlasovania. Poznanie, že v kampani za brexit bolo množstvo klamstiev a žiaden plán a že o výsledku rozhodli menej vzdelaní, starší a vidiecki obyvatelia, je dôležité. No hovoriť o tom má zmysel iba vtedy, ak to vyústi do diskusie, ako tlmočiť verejnosti vecné a odborné poznatky a argumenty, aby tie-ktoré skupiny voličov natoľko nepodliehali populistom a nezodpovedným politickým dobrodruhom. V tom však zohrávajú významnú rolu aj médiá.
Druhá vláda Roberta Fica sa spolupodieľala na odstredivých silách, izolovala sa od hľadania spoločných riešení a posunula Slovensko na okraj Európy. Účelové štekanie proti únii nemohlo priniesť nič dobré, napokon vyplavilo na povrch sily, z ktorých sme dnes zhrození.
Slovenské predsedníctvo je šancou práve v tom, o čom sa hovorí najmenej. Šancou ukázať, že únia je našim spoločným domovom, spoločenstvom, do ktorého je pre nás osožné patriť aj napriek jeho chybám a nedokonalostiam, a že pre malé krajiny ako Slovensko je Európska únia jedinou alternatívou: byť súčasťou spoločenstva západných demokracií. Alternatívou, ktorá si však vyžaduje našu aktívnu spoluúčasť.
(Aktuálne.sk 7. 7. 2016)