Zdá sa, že v súčasnosti zažívame nový typ krízy. Americká profesorka etiky Martha Nussbaumová, autorka knihy „Nie pre zisk: Prečo demokracia potrebuje humanitné vedy“, ju nazýva krízou výchovy a vzdelávania. Tvrdí, že v dlhodobej perspektíve môže byť pre budúcnosť demokracie oveľa škodlivejšia než finančná kríza z roku 2008. Navyše vtedy každý vedel, že je to kríza, no táto je nepozorovaná a takmer nik ju nepovažuje za skutočne rizikovú.
Výskumy ukazujú, že vo vzdelávacom procese a v spoločnostiach západných demokracií všeobecne upadá dôraz na humanitné vedy. Akoby dnes boli neužitočné. Vzdelanie sa preformovalo podľa kritérií zameraných na ekonomický rast. Pri voľbe štúdia sa čoraz viac uprednostňujú ekonomické odbory, právo, manažment, prípadne psychológia a podobne. Nie je to však len o samotnej voľbe mladých ľudí, ale je to aj dôsledok toho, čo sa najviac zdôrazňuje a najmä, akým spôsobom.
Všetky tieto oblasti, odbory sú potrebné. Problém však je, že pri ich vyzdvihovaní odsúvame bokom schopnosti, ktoré majú podľa Nussbaumovej „kľúčový význam pre vnútorné zdravie každej demokracie“ a pre vytvorenie takej kultúry, ktorá sa dokáže konštruktívne vyrovnať s akútnymi problémami. Lenže žiadna demokracia „nemôže zostať stabilná, ak nebude podporovaná náležite vzdelanými občanmi“. Už dávni Gréci vedeli, že predpokladom fungujúcej demokracie sú vzdelaní občania.
Pre nás sa však meradlom rozvoja a pokroku stala výlučne ekonomika. Ako mantra sa opakuje ekonomický rast a argumentuje sa rastom HDP. No málo sa zaoberáme otázkou, akým smerom sa uberá vzdelávanie a spolu s ním aj demokracia a spoločnosť ako taká. Nepýtame sa, či vzdelávacie procesy vedú mladých ľudí k dobrému občianstvu v modernej, (etnicky, sociálne atď.) pluralitnej demokratickej spoločnosti. Ak sa však celkový rozvoj redukuje len na ekonomický rast, predpoklady stabilnej demokracie sa odsúvajú bokom. Nussbaumová však upozorňuje, že kvalita života zahŕňa aj aspekty, ktoré nie sú bezprostredne spojené s ekonomickým rastom.
Ich odsúvaním slabne kritické i tvorivé myslenie, mizne schopnosť analytického myslenia a vytráca sa predstava skutočne demokratického občianstva. Predstavy či tvrdenia o spoločnosti sú stavané na subjektívnych pocitoch a pozorovaniach a nie na analytických kritériách a pravdivých, vecných argumentoch.
V spoločnosti, kde sa preferuje maximalizovanie ekonomického rastu, je ideál kritického myslenia a demokratického občianstva pod silným tlakom. Avšak viaceré štúdie a analýzy už dostatočne preukázali iluzórnosť redukovania rozvoja výlučne na ekonomický rast. Poprední sociológovia i ďalší, ktorí sa zaoberajú otázkami o spoločnosti, takýto model označujú za rizikový a neudržateľný. Napriek tomu sa naďalej udržiava pri živote a v značnej miere ovplyvňuje politiku a politické rozhodnutia. A stáva sa meradlom úspešnosti vlády a jej politiky.
Americká profesorka etiky v tomto kontexte upozorňuje, ak nebudeme trvať na zásadnom význame humanitných vied, „budú zatlačené do úzadia, pretože nezarábajú peniaze“. Lenže výchova k demokracii a humanitné vedy „robia niečo omnoho cennejšie, pretože vytvárajú svet, v ktorom stojí za to žiť, vychovávajú ľudí, ktorí sú schopní vidieť druhých ako plnohodnotné, úcty a empatie hodné ľudské bytosti s vlastnými myšlienkami a citmi, a formujú návody, ktoré sú schopné prekonať strach a nedôveru debatou založenou na vzájomnom porozumení a rozumnej úvahe“. Takáto idea je bezpochyby hodná viac než len povrchného povšimnutia.