Sloboda bola pôvodne skúsenosťou výlučne v politickej sfére. Patrila k základným životným postojom starých Grékov. Polis bolo chápané ako slobodné mesto slobodných občanov dodržiavajúcich zákony. Slobodný občan mohol ísť kamkoľvek.
Grécky aj rímsky svet poznal len politickú slobodu a tá bola spojená s polis. Avšak tí, ktorým bola vonkajšia sloboda odopretá, postupne začali objavovať iný rozmer slobody: vnútornú slobodu. Bolo to poznanie, že aj za nepriaznivých okolností má človek vo svojom vnútri priestor slobody, ktorý mu nik nemôže vziať.
Čo je vnútorná sloboda
Diskusie o slobode, slobodnej vôli či vnútornej slobode sa tiahli dlhými dejinami filozofie. Nie je úlohou tohto textu rozoberať vývoj chápania slobody ani predložiť filozofické pojednanie. Aspoň tieto stručné poznámky na úvod však boli potrebné, aby sme si mohli položiť otázku, o čom hovoríme, keď hovoríme o vnútornej slobode a prečo je dôležité si ju chrániť a kultivovať.
Opäť si pomôžeme literatúrou (ktorú ako v každom texte tohto seriálu zároveň odporúčam do domácej knižnice). Šachový veľmajster, filozof a lektor kritického myslenia Ján Markoš v knihe Bližšie k sebe s podtitulom Hľadanie ľudskosti v dobe médií, technológií a vedy píše o vnútornej slobode ako o schopnosti „aktívne formovať svoj osud, kontrolovať svoje činy a slová“. Tiež ako o schopnosti „plniť si sny a dostáť svojim záväzkom“.
Ak to položíme napríklad do kontextu vypätej politickej situácie, žiť vnútorne slobodne znamená nenechať sa strhnúť k negatívnym emóciám, útokom atď., ale mať pod kontrolou svoje činy a slová, aktívne a pozitívne utvárať svoj život atď. Iste, neraz je k tomu potrebná sebadisciplína, ale aj o tom je ľudskosť, morálka i vnútorná sloboda.
Tri stratégie
Ján Markoš ponúka tri stratégie, ktoré pomôžu žiť život s maximálnou mierou vnútornej slobody: opakovanie, intelekt a vzájomná pomoc.
Dnes sa všetko rýchlo mení, všetko je rýchlo vymeniteľné. Navykli sme si oceňovať najmä to, čo je nové. Stratégiu opakovania sme vytesnili. Lenže naši predkovia hovorievali, že opakovanie je matka múdrosti. Alebo cvik robí majstra.
Opakovanie platí aj v rovine mravov. Aristoteles v Etike Nikomachovej pripomína, že „mravná cnosť vzniká zo zvyku“.
Opakovanie neznamená strnulosť ani uzavretosť. Pravidelné opakovanie nás mení. „Potrebujeme na to však vnútornú disciplínu.“ Tu je však určitý paradox, pretože to znamená, že „sebaovládanie, sebadisciplína je základom vnútornej slobody“.
Človek je homo sapiens. Sapiens po latinsky znamená „ten, kto vie“. K našej slobode vedie nielen naše vzdelanie a náš intelekt, ale aj intelekt a vzdelanie iných vrátane tých, ktorí tu už nie sú, no zanechali nám svoje poznanie.
Racionálne poznanie je cestou k väčšej osobnej slobode. „Znie to jasne, však? Pritom všetci máme skúsenosti s tým, aký nepružný a neochotný dokáže byť občas človek, keď sa treba naučiť nové veci. A to dokonca aj v situáciách, keď je priamo ohrozený jeho život či zdravie.“ Pandémia bola toho dôkazom. Akým všelijakým hlúpostiam a dezinformáciám boli mnohí schopní uveriť.
Či chceme alebo nie, „kto chce byť v dnešnom svete vnútorne slobodný, nepotrebuje len sebadisciplínu a trpezlivosť, ale aj ochotu neustále sa vzdelávať“.
Treťou stratégiou je vzájomná pomoc. Pretože „schopnosť spolupracovať a pomôcť si navzájom je ďalším spôsobom, akým my ľudia dokážeme prekonávať obmedzenia“.
Vnútorná sloboda a starosť o druhých nie sú vzájomne rozporné. Sú prepojené. Môžem byť slobodný, lebo niekto sa v minulosti o mňa postaral: rodičia, starí rodičia, učitelia, lekári atď. Byť slobodný tak znamená splácať životu aj akýsi dlh, a to pomocou druhému človeku, ktorý sa ocitol v zložitejšej situácii a má menej možností.
K tomu je však potrebná schopnosť empatie. Je to schopnosť vžiť sa, vcítiť sa do situácie druhého človeka.
Empatia
Ján Markoš uvádza tri druhy empatie: somatická, emocionálna a kognitívna (intelektuálna).
Somatická je najzákladnejšia, do istej miery vrodená. Znamená, že náš mozog kopíruje pocity druhého človeka. Je to nevedomé.
Emocionálna empatia znamená schopnosť vnímať emócie druhého človeka a adekvátne odpovedať. Ak však dôjde k poškodeniu tej časti mozgu, ktorá je zodpovedná za tento druh empatie (predný insulárny kortex), človek stratí schopnosť empatie. „Je to zvláštne, ale je to tak: môžete si doslova poraniť svoju schopnosť byť ľudským.“
Kognitívna (intelektuálna) empatia je „schopnosť pozrieť sa na svet očami druhého človeka, pochopiť jeho perspektívu a spôsob jeho uvažovania“. Rozvíja sa až ako posledná, po siedmom roku života dieťaťa.
Dôležité je uvedomiť si, že ak racionalita nie je sprevádzaná empatiou, „ľahko sa môže stať deštruktívnou a nebezpečnou“.
Zhrnutie
Na záver si to stručne zhrňme. Vnútorná sloboda znamená aktívne a pozitívne utvárať svoj život a mať pod kontrolou svoje slová a činy. Vyžaduje si to sebadisciplínu, návyk zrodený z opakovania, vzdelávanie, empatiu a všímavosť voči druhým.
Toto je rámec skutočne zrelej vnútornej slobody. Takýto človek sa len tak ľahko nenechá vtiahnuť do agresívnych reakcií a vôbec negatívnych emócií, nenechá sa ovplyvniť demagógiou či manipuláciami využívajúcimi frustráciu a sklamanie. A keby aj na okamih predsa, rýchlo sa dokáže sebakriticky či sebareflexívne korigovať.
Je to vlastne o našej ľudskej zrelosti a o našom charaktere. To je kľúčová pomôcka na „prežitie“ aj v neľahkých časoch.