Novinárka a rozhlasová redaktorka a komentátorka Ota Plávková sa narodila v roku 1926 v Banskej Bystrici. Po štúdiu na Obchodnej akadémii nastúpila do Československého rozhlasu v Banskej Bystrici ako sekretárka, neskôr sa stala redaktorkou. V rozhlase pracovala od roku 1947 do roku 1969 s výnimkou rokov 1960 – 1963, keď pracovala ako redaktorka novín Smena.
Ťažkou ranou bola pre ňu smrť manžela v roku 1948, ktorý zomrel ako 35-ročný na tuberkulózu. Ďalšou ranou bola pre ňu tragická smrť brata Ivana, ktorý zomrel roku 1954 pri autonehode. V roku 1995 tragicky zomrel aj jej prvý syn Viktor.
V roku 1968 sa svojimi reportážami a komentármi angažovala za reformy a kritizovala politické procesy 50. rokov, zlyhávanie socialistickej ekonomiky atď. Stala sa slovenským hlasom Pražskej jari. Bola najznámejšou rozhlasovou redaktorkou na Slovensku. Od poslucháčov dostávala množstvo ďakovných listov a telefonátov. Až napokon v Národnom zhromaždení ČSSR proti nej ostro vystúpil komunistický funkcionár súdruh Samuel Kodaj, absolvent Vojenskej politickej akadémie v Moskve.
Organizátorka protiokupačného vysielania
Kodaj patril k otvoreným odporcom Dubčeka a akýchkoľvek zmien. Na tajnom stretnutí komunistických poslancov ešte pred augustom 1968 presadzoval vyhlásenie stanného práva, tvrdé represie proti reformistom a zatknutie signatárov prehlásenia Dvetisíc slov. Jeho ťaženie proti reformnému procesu si všimol aj taliansky profesor slavistiky Angelo Maria Ripellino, ktorý sa v období Pražskej jari nachádzal v Československu a pôsobil aj ako korešpondent talianskych novín L´Espresso. V jednom z článkov ešte pred okupáciou spomenul aj generálmajora Samuela Kodaja, ktorý „v parlamente označil prehlásenie Dvetisíc slov, ktorého autorom je spisovateľ Ludvík Vaculík, za kontrarevolučný dokument. Pritom ho podpísalo vyše tridsaťtisíc vedcov, športovcov a umelcov.“
Na Kodajovo ťaženie proti Plávkovej reagoval humoristický časopis Roháč kresleným vtipom, kde súdruh Kodaj zbiera huby, tvári sa zhnusene a pod obrázkom je text: „Bože, všade samá Plávka!“.
Plávková patrila medzi hlavných organizátorov protiokupačného vysielania z banskobystrického rozhlasového štúdia. Toto štúdio bolo posledné, ktoré ešte krátky čas mohlo vysielať, bratislavské aj košické štúdiá už boli obsadené okupačnými vojskami a vypnuté. Z jej úst zaznela aj výzva: „Žiadame okamžitý a bezpodmienečný odchod okupačných vojsk. Žiadame, my, národ slovenský, aby zradcovia a kolaboranti boli volaní na zodpovednosť.“ Poslucháčom sľúbila, že budú vysielať, kým im to okolnosti dovolia.
V normalizačnom procese bola tvrdo perzekvovaná. Z rozhlasu ju vyhodili. Vo výpovedi stálo, že nie je spôsobilá plniť funkciu redaktorky Československého rozhlasu. Nesmela bývať v Banskej Bystrici, dokonca ani nikde v Stredoslovenskom kraji. Nesmela vstúpiť do rozhlasu a mala zakázané kdekoľvek publikovať.
Zamestnala sa v národnom podniku Priemstav v Bratislave, najprv ako referentka, odkiaľ ju však na nátlak ŠtB preradili, aby neprichádzala do styku s viacerými ľuďmi. ŠtB naďalej vyvíjala tlak proti nej, no jeden z vedúcich pracovníkov podniku ju podržal a nedovolil, aby ju z práce vyhodili.
Perzekúcie, výsluchy a psychické týranie
Po celý čas bola perzekvovaná a sledovaná Štátnou bezpečnosťou. ŠtB označila o Plávkovú za nepriateľskú osobu a viedla o nej vyše tristostranový zväzok. Robili tajné prehliadky jej bytu, odpočúvali telefón a pravdepodobne mala v byte umiestnenú aj plošticu pre odposluch. Šikanovali ju neustálymi výsluchmi a psychickým týraním. Rozpracovávalo ju niekoľko príslušníkov ŠtB. Jeden z nich navrhol, aby jej bolo odňaté štátne občianstvo, čo sa však napokon nestalo.
Po jednom z rozkladných opatrení (akcia KAČA) voči nej dôstojník ŠtB v spise uviedol, že „prevedením preventívno rozkladného opatrenia došlo k zdiskreditovaniu objekta na pracovisku, k rozšíreniu poznatkov k jeho pravicovo oportunistickej činnosti, ako aj jeho stykov. Stanovený cieľ v plnom rozsahu dosiahnutý nebol. Objekt zotrváva vo svojich názoroch na platforme pravicovo oportunistickej činnosti, čo potvrdzujú jeho výroky uvedené pri pohovore. (…) Príchod vojsk VZ v auguste 1968, ako aj ich súčasný pobyt na území ČSSR považovala a považuje za okupáciu.“
Podľa jej vlastných slov eštebáci boli najzúrivejší, keď u nej našli Chartu. Vtedy výsluchmi týrali aj jej syna a priateľov. Po najťažšom a najdlhšom 13-hodinovom výsluchu jej hrozil infarkt.
ŠtB jej ponúkla, ak sa za svoju činnosť ospravedlní, bude môcť znovu pracovať v rozhlase ako redaktorka. Odmietla a nič z toho, čo povedala a publikovala nikdy neodvolala. Nenechala sa zlomiť. Vtedy ešte netušila, že mnohí jej z jej blízkeho okruhu známych boli evidovaní ako agenti ŠtB.
Rehabilitovaná a ocenená
Ota Plávková bola v decembri 1989 rehabilitovaná. Zomrela v roku 2002 v Bratislave. Pochovaná je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.
V roku 2011 vznikol rozhlasový dokument Prípad Ota Plávková. V roku 2020 RTVS o nej nakrútila dokument Nezlomná, ktorý si možno pozrieť online v archíve RTVS. O jej príbehu tiež vyšla kniha Nič neodvolám! Novinárka Ota Plávková 1926 – 2002. Dňa 21. augusta 2023 jej odhalili na budove rozhlasového štúdia v Banskej Bystrici pamätnú tabuľu.
Prezidentka Zuzana Čaputová je v januári tohto roku vyznamenala in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.