Goetheho Faust cíti potrebu prelomiť vlastnú bezmocnosť, ktorá je obrazom bezmocnosti novovekého človeka, i túžbu hlbšie zakúsiť vedomie seba samého. Vďaka dohode s Mefistofelom získava nevídané možnosti. Faust, zmietajúci sa medzi starosťou o dušu, dominujúcou v stredoveku, a nastupujúcou novovekou starosťou o život a svet, je však vtiahnutý do reťazca udalostí, ktoré ho čoraz väčšmi pohlcujú. Po čase nachádza v sebe akoby dve duše, dve osobnosti, a zmieta sa v rozpoltenosti. Na jednej strane túžba mať stále viac, na druhej strane hlboká túžba po pokoji a niečom krehkom a čistom. Prichádza k poznaniu, že nemožno privoliť na všetko, čo sa človeku ponúka, čo si môže vybrať a prijať za svoje, pretože potom je vydaný silám, ktorým sa len ťažko dokáže vzoprieť, i sledu udalostí, ktoré ho strhávajú a pohlcujú.
Lenže Faust, ktorý vytesnil ducha a dušu, namiesto premeny upadá do závisti. A jeho oslepnutie je akoby symbolom slepej uličky, ktorou spolu s ním kráčame a na ktorej sa spolu s ním dívame iba cez ego, alebo cez prizmu moci, majetku, či postavenia. Faust vidí iba seba, svoje dielo, túžby a ciele, a nedokáže nahliadnuť zmysel života, ba ani skutočné kontúry svojej situácie.
Faust nepozná skromnosť, túto čnosť, ktorá sa niekedy slobodne rozhodne nechcieť niečo, čo by inak človek mohol mať, alebo chcieť menej, než koľko by mohol mať. A s ním už ani my v nej nevidíme hodnotu a zmysel. Faust už nie je schopný zastaviť sa ani pri hlbších okamihoch života, hľadať hlbšie hodnoty, ani klásť filozofické, či existenciálne otázky, tobôž nie dospieť k hlbším filozofickým, či etickým postojom. Goetheho Faust je pre našu novovekú súčasnosť varovaním, že faustovským konaním dávame našim dejinám a nášmu svetu, ale i osobnému životu určitý smer a charakter. Už niekoľkýkrát sme na rázcestí: buď sa rozhodneme pre hlbokú dejinnú konverziu, alebo ďalej budeme kráčať slepou uličkou. Už Fichte však konštatoval, že „hlavnou charakteristikou našej doby je, že v nej sa život stal dejinným a symbolickým, no so samou skutočnosťou života sa sotva stretávame“.
(SME 18. 9. 2006)