Vyholená hlava, obuv Doc Martens a letecké bundy boli pôvodne znakom robotníckeho pôvodu mladých belochov černošsko-belošskej komunity v londýnskej robotníckej štvrti East End, označujúcich seba samých ako skinheads.
V londýnskej robotníckej štvrti East End sa po veľkej povojnovej prisťahovaleckej vlne vytvorila spoločná komunita a určitá integrácia jamajských černošských prisťahovalcov a domácich mladých ľudí, ktorí seba samých označovali ako nohead, crophead, boilled eggs a napokon skinheads. Mladí Angličania v tejto štvrti, podobne ako tamojší černošskí prisťahovalci, boli zväčša nezamestnaní a chudobní. Tento spoločný údel mal vplyv aj na obliekanie týchto belochov, pochádzajúcich z robotníckych rodín, ktorí si robotnícke oblečenie dopĺňali jamajskými prvkami. Populárnou sa u nich stala hudba „ska“, rýchlejší predchodca reggae. Obľúbili si však aj hudbu jamajských pouličných násilníckych bánd, tzv. rude boys, ktorá im bola bližšia ako hudba vychádzajúca z hnutia hippies. Práve rude boys ako prví začali chodiť s vyholenými hlavami a k nohaviciam používali traky, čo sa rýchlo ujalo u skinheads. Tí k svojmu novému imídžu začali nosiť obuv Doc Martens a letecké bundy. Tieto prvky vtedy ešte odkazovali na robotnícky pôvod.
Holé hlavy, martensky a prvé násilie
Prví skinheads z londýnskeho East Endu teda neboli nijaký násilníci. V školách síce patrili k horším žiakom, ale vytvorili si vlastný životný štýl a obliekanie, žili v priateľstve a spoločnej komunite s černošskými prisťahovalcami, od ktorých prevzali mnohé prvky, boli hrdí na svoj robotnícky pôvod a usilovali sa udržiavať akúsi robotnícku kultúru, prežívajúcu na periférii mesta i londýnskej kultúry. V tejto ich kultúre boli dominujúcimi prvkami solidarita, myšlienka spoločenstva a mužnosť. Chodili do černošských klubov a milovali hudbu „ska“. Do týchto holohlavých skupín, ktoré sa s martenskami na nohách znudene potĺkali po uliciach, sa mohli dostať aj jamajskí černosi, pretože členstvo v skupine nebolo podmienené farbou pleti, ale príslušnosťou k tejto robotníckej štvrti a k robotníckej triede.
Po krátkom čase však začala vzrastať agresivita. Najprv bola nasmerovaná na pakistanských prisťahovalcov, ktorých skinheadi čoraz viac fyzicky napádali. S ostatnými ázijskými prisťahovalcami však ešte udržiavali mier. V roku 1969 bol skinheadmi napadnutý každý štvrtý Pakistanec. Postupne sa však terčom ich útokov stali aj ďalšie odlišné skupiny – ďalší ázijský prisťahovalci, hipíci atď. Toto násilie však nemalo rasové motivácie. Skinheadov z chudobnej robotníckej štvrte iritovalo to, že ázijskí prisťahovalci získali charakter strednej vrstvy, a to dôrazom na rodinu a zameraním na úspech. Okrem toho pakistanskí vysokoškoláci žili pomerne na vysokej úrovni, čo tiež vyprovokovalo hnev mladých ľudí z chudobných štvrtí.
Rozchod s černochmi
V polovici sedemdesiatych rokov sa rozpadlo aj priateľské spolužitie bielych skinheads a čiernych jamajských prisťahovalcov. Nástup novej hudobnej vlny aj ideológie znamenal rozchod skínov s hudbou jamajských rude boys, ktorí nemali nijakú ideológiu. Tento rozchod sa neodohral iba na hudobnom poli, ale znamenal aj rozpad pôvodnej čierno-bielej subkultúry. Skinheads si však nedokázali poradiť s novou situáciou a zostali izolovaní od ostatných. V auguste 1968 britský minister Enoch Powell v jednom vystúpení ostro napadol černošských prisťahovalcov a presviedčal, že sa nedokážu adaptovať na britské podmienky a plnohodnotne sa včleniť do spoločnosti. Varoval, že ak sa konflikt kultúr nebude včas riešiť, môže dôjsť k násilným stretom. Powell musel opustiť ministerské kreslo, avšak medzi skinheds na East Ende si získal veľké sympatie. Po jeho prejave získali späť stratenú sebadôveru a vrhli sa do nových výpadov proti Pakistancom. O štyri roky neskôr už atakovali druhú vlnu jamajských prisťahovalcov. Tieto útoky ešte nemali rasový motív, ale naznačili, že takto motivovaná agresivita sa môže v budúcnosti kedykoľvek objaviť.
Začiatkom sedemdesiatych rokov skinheads už celkom opustili budovanie svojej subkultúry, hudobné pozadie i hrdosť na robotnícky pôvod a zamerali sa výlučne na násilie, čím však stratili vedúcu pozíciu medzi subkultúrami. Tábor skinhedov opustila aj známa hudobná skupina Slade, ktorá vznikla roku 1969 a pôvodne hrala výlučne pre nich, ale po vlne násilností, ktoré toto hnutie páchalo, sa začlenila medzi ostatné špičkové rockové skupiny.
Dve hudobné kultúry
V polovici sedemdesiatych rokov sa rocková scéna zdala byť unavená a opotrebovaná, čo umožnilo vznik punku. Spočiatku drsná a takmer primitívna hudba a bezhraničné správanie sa stalo kritikou nasmerovanou na známych hudobníkov a skupiny, ktoré, podľa zástancov punku, šírili iba sladké ilúzie, ale nedokázali zmeniť spoločenské situáciu. Táto nová vlna agresivity mladých ľudí sa stavala proti svetu dospelých. Extrémizmus a protesty proti všetkému sa stali módnym hitom. Médiá tým, že sa začali venovať symbolom tejto antikultúry, jej paradoxne pomohli etablovať sa vo svete kultúry. Avšak po tom, ako Sex Pistols, pôvodne hudobná vlajková loď punku, v zákulisí cez svojho manažéra Malcolma McLarena prijala ponuku hudobného priemyslu, punkové hnutie zostalo bez významnejšieho hudobného pozadia a výrazne sa stratila jeho skupinová súdržnosť a jednota.
Skinheads boli stále iba v tieni punku, no v čase oslabenia tohto nového hnutia, vycítili šancu na svoje oživenie. Syntézou prvkov punk-rocku a „ska“ vznikol nový hudobný štýl s názvom Oi, ktorý oprášil starú hudobnú tradíciu skinheads. Tento zvláštny názov Oi sa prvýkrát objavil v jednej skladbe skupiny Cockney Rejects. Dávne skinheads-reggae bolo znovu objavené aj vďaka veľkej odlišnosti moderného reggae od punku, kvôli čomu mnohí siahli po štýle „ska“, veľmi blízkom britskému Rhythm and Blues. Tak sa na ostrovoch vytvorili dve silné hudobné kultúry – kultúra pôvodných domácich Britov a kultúra černošských prisťahovalcov. Malé hudobné vydavateľstvo 2-Tone čierno-bielou farebnou kombináciou svojho loga vyjadrilo spoločné zastúpenie týchto dvoch kultúr. Takéto logo bolo verejným a veľmi výrazným odsúdením rasizmu a volaním po spoločnom a pokojnom živote dvoch kultúr vedľa seba. Spoločnosť 2-Tone cieleným a dôsledným používaním svojho loga vytvorila silnú mierovú a protirasistickú kampaň, ktorá mala obrovský význam. Ani ona však nedokázala celkom zabrániť novej nacionalistickej vlne podporovanej bývalým ministrom Powellom. V tejto vlne sa potom opäť mohlo posilniť sebavedomie skinheads, ktorí sa opäť vzmáhali v násilí.
V tom čase sa už na oblečení punkerov ai skínov objavil hákový kríž. Tento symbol však nemal byť znakom neofašizmu, či neonacizmu; používali ho v rámci svojho úsilia čo najviac šokovať spokojnú a priemernú anglickú spoločnosť. Svedčí o tom situácia, keď sa Jim Pursey, člen najvýznamnejšej protirasistickej punk-skínovskej skupiny Sham 69, v roku 1979 nechal na obálku časopisu Melody Maker vyfotografovať v tričku s hákovým krížom. Celkom pochopiteľne boli však takíto mladí ľudia označovaní za neonacistov. Nová organizácia Rock Against Communism sa snažila spojiť neonacistické skínske hudobné skupiny. V dôsledku násilností, ktoré sprevádzali vystúpenia týchto hudobných skupín, boli koncerty všetkých skupín patriacich ku skinheads, aj tých nenásilných, ohrozené. V roku 1981 vznikla iniciatíva usporiadať veľké turné tých skupín z hnutia skinheads, ktoré sa jednoznačne stavali proti násiliu a rasizmu, aby ukázali, že väčšina skínov neuznáva násilie a rasizmus. V októbri toho istého roku niekoľko hudobných skupín hnutia skinheads vystúpilo v Sheffielde na spoločnom koncerte. Na plagáte k tomuto koncertu bol nápis vyjadrujúci rozhodné odsúdenie rasizmu a násilia. V rámci celého hnutia sa však čoraz viac presadzovali násilnícki a neonacistickí skíni. Prvé hudobné skupiny neonacistických skínov vznikli pod ochranou organizácie National Front. Patrila medzi ne aj skupina Skrewdriwer, ktorej spevák Ian Donaldson čoskoro založil novú organizácia takýchto skupín s názvom Blood and Honour, ktorá úzko spolupracovala s americkým Ku-Klux-Klanom. Keď v roku 1993 Donaldson tragicky zahynul, skrewdriwerovský mýtus ešte viac zosilnel.
Definitívny rozkol
Mayday Skins, jedna z mnohých organizácií skinheads upozorňuje, že „skutoční skíni nie sú rasisti“ a vyjadruje presvedčenie, že robotníci na celom svete sa onedlho spoja proti nadvláde bohatých. Dve ultraľavicové organizácie pôsobiace v tomto hnutí, Red London a Red Skins, hovoria o nutnosti poštátnenia súkromného vlastníctva. Niektoré zoskupenia skínov majú blízko k anarchistom. Iné však odmietajú akúkoľvek politickú ideológiu i neonacizmus a tvrdia, že skutoční skinheads milujú svoj zvláštny životný štýl, hudbu a tanec a občas sa aj pobijú, ale nikdy nie z rasových pohnútok, a sú hrdí na svoju subkultúru, ktorá vzišla zo spoločnej černošsko-belošskej komunity robotníckeho prostredia a z černošskej hudby.
Prva antirasistická organizácia skínov s názvom S.H.A.R.P. (Skinheads Against Racial Prejudice) vznikla v roku 1986 v USA. Keď sa o dva roky vďaka istej televíznej stanici stala pomerne známou, skontaktoval sa s ňou Roddy Moreno, spevák anglickej skínskej skupiny Opressed, ktorý založil vlastné hudobné vydavateľstvo, spolupracujúce výlučne so skupinami odmietajúcimi rasizmus. Založil aj anglickú sekciu tejto orgainzácie, s cieľom, aby umožnil skínom lepšie spoznať ich vlastné korene a vrátiť sa k pôvodnému charakteru tejto subkultúry. Okrem toho organizácia Cable Street Beat združuje antinacisticky zmýšľajúcich skínov. V Taliansku vznikla skínska hudobná skupina skupina Nabat a v autonómnom Baskicku v roku 1983 skupina Kortatu, ktorá neskôr zmenila svoj názov na Negu Gorriak (Ťažké časy) – obe deklarovali odmietanie násilia a neonacizmu. Nabat v roku 1985 vydala platňu, ktorú venovala Nelsonovi Mandelovi a Benjaminovi Noloisovi, juhoafrickému básnikovi odsúdenému na smrť obesením. Práve tento počin znamenal definitívny rozkol v hnutí skinheads – medzi tými, ktorí odmietajú násilie, rasizmus i neonacizmus a tými, ktorí toto vyznávajú.
Tí, ktorí sa na Západe považujú za pravých pokračovateľov pôvodnej subkultúry skinheads a odmietajú násilie, obviňujú médiá, že takmer vôbec neinformujú o mnohých skupinách a organizáciách vo vnútri tohto hnutia, ktoré sa stavajú proti násiliu, rasizmu i neonacizmu, a že tým sa navyše napomáha v povedomí verejnosti stotožňovanie všetkých skínov s násilím. Z celkového počtu všetkých skínov na celom svete ani polovicu netvoria násilní radikáli a extrémisti, no médiá informujú takmer iba o nich. Je však pravda, že médiá o nich informujú vtedy, keď dôjde k násilnostiam, alebo k nejakému väčšiemu zhromaždeniu, avšak antirasistickí a neonacizmus i akékoľvek násilie odmietajúci skíni v posledných rokoch nie sú až takí angažovaní. Stojí za zmienku, že napríklad v Maďarsku majú antirasistickí skíni dve vlastné internetové stránky.
Mimochodom na Slovensku z tritisíc skínov je iba dvesto radikálnych, respektíve násilníckych. Napriek tomu polícia voči nim nerobí takmer nijaké opatrenia. Práve tým umožňuje zvyšovať ich sebavedomie a údernú silu. Na úkor nevinných občanov.
(Domino-fórum, 48/2005, s. 17)