Spútavame sa karikatúrou skutočnosti

 

Naše myslenie je čoraz väčšmi orientované na výkon a ovplyvňované postojom či otázkou: „Čo z toho mám?“.

Pragmaticky uprednostňujeme to, čo vedie k rýchlemu a viditeľnému osohu. Ten zväčša meriame meradlom úspechu, postavenia či materiálnych dobier. Prestávame rozumieť tomu, prečo je osožné etické vnímanie a prečo potrebujeme rozširovať náš rozhľad, poznanie a vedomosti.

Nechápeme, prečo je postfaktickosť našej doby taká nebezpečná. O to viac, keď vidíme, že v politike sa presadzujú plagiátori, nevzdelaní a nerozhľadení ľudia, arogantní cynici a obyčajní pragmatici. A že tí môžu bezhranične a bez zodpovednosti šíriť lži a nezmysly a správať sa hrubo a arogantne. Toto sú vzory, ktoré najmä mladej generácii podsúvajú predstavu, že aj takto to môže v živote fungovať.

Tri kategórie hodnôt

Známy viedenský psychiater Viktor Frankl hovorí o troch kategóriách hodnôt: o tvorivých, zážitkových a postojových hodnotách. Tieto kategórie hodnôt podľa neho svedčia o tom, že ľudská existencia nemôže byť bez zmyslu.

Otázka o zmysle života je však zle položená, pokiaľ v tejto otázke ide len o akýsi všeobecný, vágny život. V tejto otázke totiž vždy musí ísť o môj konkrétny život, o moju konkrétnu existenciu.

Lenže dnes je naša vôľa k zmyslu značne ochromená. Žijeme v dynamickej a uponáhľanej dobe plnej stresu a neustáleho pohybu. Žijeme časy plné rizík a ohrození, strachov a obáv, frustrácií a neistôt.

Karikatúra skutočnosti

Sme unavení. Pre stresujúci a napätý životný štýl a množstvo všetkého, čo sa na nás valí a čo na nás dolieha, sa utiekame k povrchnému relaxu, k lacnej a povrchnej masovej kultúre a k povrchnému výberu informácií. Otázky o zmysle, svedomí, morálke vytesňujeme. Podobne aj sebavzdelávanie vytláčame na okraj. Taktiež psychohygienu. Pretože to všetko sa nám javí ako nepraktické a zaťažujúce a kladie na nás nároky, ktoré už nie sme schopní uniesť.

Nechceme premýšľať v súvislostiach a uprednostňujeme jednoduché odpovede na čoraz zložitejšie otázky. Kĺžeme sa po povrchu, zložitejším veciam prestávame rozumieť. Istotu v takejto situácii dodávajú tí, čo presadzujú statický svet uzavretý pred novými nárokmi a výzvami.

Kráčame v slepej uličke

Čo horšie, túto skutočnosť nevnímame ako ohrozenie. Karikatúru skutočnosti vnímame ako skutočnosť samú. Miesto skutočnosti tak zaujala jej karikatúra. Lenže ono sa nám to vypomstí. Vlastne sa nám to už aj vracia ako bumerang v mnohorakých dôsledkoch.

Aby sme si uľahčili, opakujeme mýtus, že taký je život, taká je dnes doba. Masová kultúra potrebuje mýty a my tieto mýty prijímame. Očarenie karikatúrou skutočnosti a ritualizáciou mýtov nás však privádza do slepej uličky, pričom nás presviedča o opaku.

Stávame sa obeťou toho, čo si tu takto produkujeme. Táto situácia nás paradoxne stavia pred (staro)nové etické výzvy. Ich vytesnenie nás môže definitívne zahnať do pasce sveta, ktorý si utvárame, no čoraz menej sa v ňom cítime dobre.

A tak si aspoň poniektorí nachádzame a utvárame svoj vlastný svet dobra, hodnôt, poznania a pozitívnych zážitkov. Alebo sa o to aspoň pokúšame. No beztak narážame na realitu nefungujúcich riešení a kolabujúcich systémov. Ale je to aspoň cesta, ako v tejto realite dneška žiť a prežiť. Pokiaľ možno s dobrým pocitom a úsmevom na tvári.