Štyri dôvody, prečo je návrh zákona o STaR neprijateľný

 

Po voľbách v roku 1994 sa verejnoprávne médiá stali nástrojom politických dezinformačných kampaní. Na druhej strane sa práve v zápase s vládnou mocou vyprofiloval relatívne silný nezávislý mediálny priestor.

V tom čase stále platil tlačový zákon z roku 1966, ktorý umožňoval kontrolu verejnoprávnych médií straníckym vedením. Nepohodlní politici, umelci a vôbec kritici vládnych pomerov mali zákaz vystupovať na obrazovkách Slovenskej televízie. V novembri 1997 Slovenské telekomunikácie protiprávne odpojili Rádio Twist. V tomto období dochádzalo aj k fyzickému násiliu voči novinárom a tiež k akciám SIS proti nepohodlným kritikom vládnej moci vrátane novinárov. Koncom 90. rokov bola Slovenská televízia aj ekonomicky rozvrátená a ovládnutá externými dodávateľmi a záujmovými skupinami.

Neskôr v časoch svojej prvej vlády Robert Fico povedal, že vládna koalícia sa dohodla na politickom obsadení miest v Radách Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Priznal, že koalícia má záujem, „aby tam boli zvolení ľudia, ktorí budú reprezentovať naše názory“. Spolitizovaná verejnoprávna televízia sa potom stala akoby platformou politiky a názorov Smeru a viaceré jej príspevky vykazovali znaky (auto)cenzúry.

V čase prvej Ficovej vlády sa Slovensko rekordne prepadlo v rebríčku krajín podľa slobody tlače, a to z prvej desiatky krajín až do piatej. Autori štúdie „Slovensko 2010. Správa o stave spoločnosti a demokracie a o trendoch na rok 2011“ v kapitole Médiá upozornili, že „verbálny a následne aj legislatívny, ekonomický a mocenský tlak (…) prekračoval hranice prirodzene zdržanlivého a profesionálneho vzťahu politických elít a médií. Na jednej strane vytváral reálne ohrozenie z pohľadu zmenšovania priestoru na slobodné vykonávanie novinárskeho povolania (…), na druhej strane mohol v časti novinárskej obce, ktorá bola pod dlhodobým tlakom, vyvolať responzívnu reakciu, ktorá mohla vyústiť do neprofesionálneho správania sa vo vzťahu k objektivite poskytovaného mediálneho obsahu.“

Dnes je zjavné, že súčasná vládna koalícia mieni nielen zopakovať takéto excesy, ale v deštrukcii demokracie pôjde ešte ďalej.

Teraz k návrhu zákona o STaR.

Po prvé, potreba nového zákona nie je nijako zdôvodnená. V dôvodovej správe sa uvádza, že „zmeny vyplývajú z negatívnych skúseností“, avšak toto tvrdenie nie je ničím podložené, nikde nie je konkretizované, ktoré sú tie negatívne skúsenosti. Návrh nového zákona vraj vychádza z „komparácie skúseností z fungovania verejnoprávnych inštitúcií v zahraničí, predovšetkým v Európe“. Možné to je, ak sa teda predkladateľ návrhu inšpiroval Ruskom a Bieloruskom.

Návrh vraj reaguje na podnety verejnosti, odborníkov, zástupcov výkonných umelcov i  novinárskej obce, vedeckých a vzdelávacích inštitúcií atď. Lenže ani tu nie je uvedený žiadny konkrétny príklad. Preto sú takéto vyjadrenia čisto populistické a manipulatívne, na spôsob autokratických politík, kde sa vôľa vládcu opiera o fiktívnu podporu.

Po druhé, návrh je účelový a legislatívny proces je hrubo zneužívaný. Zjavným zámerom sú okamžité personálne zmeny vo vedení telerozhlasu, pre ktoré momentálne nie sú zákonné dôvody. No a pretože nie sú zákonné dôvody na odvolanie vedenia RTVS, tento zámer môžu dosiahnuť iba zneužitím legislatívneho procesu: zrušením RTVS a jeho nahradením novým telerozhlasom, a tým automaticky aj jeho novým, politicky lojálnym vedením.

Po tretie, je to zjavná snaha politicky kontrolovať telerozhlas. Nová programová rada kreovaná čisto politicky, „posudzuje a kontroluje“ program nového telerozhlasu a má „plniť úlohu spolutvorcu“ programu.

Vieme čítať s porozumením, toto je čisto politická kontrola telerozhlasu. Nová programová rada tak bude akýmsi výkonným orgánom vládnej moci a jej vôle.

Samotný návrat k voľbe generálneho riaditeľa nejakou Radou nemusí byť problém. Problémom je čisto politické kreovanie takejto Rady, čo z nej robí predĺženú ruku vládnej moci.

Po štvrté, návrh je v rozpore s právom Európskej únie v oblasti médií. A, samozrejme, s demokratickými princípmi rešpektovanými v civilizovanom svete.

Napríklad Európskym parlamentom schválený Európsky akt o slobode médií varuje pred „politickým vplyvom na redakčnú líniu alebo správu verejnoprávnych médií“. Upozorňuje tiež, že rozpočtová nestabilita verejnoprávnych médií môže viesť „k rizikám ich politickej kontroly, alebo zintenzívnenia politickej kontroly“. Európska únia prostredníctvom tohto dokumentu vyžaduje, aby pre zabezpečenie nezávislosti verejnoprávnych médií boli zavedené mechanizmy nezávislé na politickom vplyve.

Avšak návrh nového zákona smeruje presne opačne: k politickej kontrole verejnoprávnych médií a k ich ovládnutiu.

Okrem toho uvedený európsky dokument jasne deklaruje, že odvolať či vymeniť vedenie verejnoprávneho média pred skončením jeho funkčného obdobia musí byť riadne odôvodnené a len výnimočne, t. j. v prípadoch keď už „nespĺňajú podmienky kladené na ich výkon na základe kritérií, ktoré národná legislatíva vyžaduje vopred, pričom toto skončenie musí byť vopred oznámené osobám, ktorých sa týka, a musí byť možné ho súdne preskúmať“.

Európsky akt o slobode médií tiež upozorňuje, že „politický vplyv na redakčnú kontrolu verejnoprávnych médií“ môže byť v rozpore so Zmluvou o fungovaní Európskej únie. To znamená, že dnešný návrh zákona o STaR môže viesť k oprávnenému a odôvodnenému konaniu Európskej komisie proti Slovenskej republike.

Ovládnutím verejnoprávnych médií a ich politickou kontrolou si chce dnešná koalícia zabezpečiť väčší komfort a maximalizovať alebo aspoň stabilizovať mocenskú pozíciu. Zároveň sa bude snažiť zmeniť charakter verejnoprávnych médií podľa vlastného videnia sveta, na ktorom postavila svoj politický úspech.

Návrh zákona o STaR a snaha o podmanenie verejnoprávnych médií a ich politickú kontrolu, dokonca evidentná snaha zmeniť ich de facto na štátne médiá (a tiež tlak na súkromné médiá) je po novele trestného zákona len ďalším z kamienkov v celej dnešnej mozaike moci a jej vyplazeného jazyka demokracii.