Je prirodzené, že chceme žiť v prostredí, v ktorom sa vieme orientovať a ktoré je predvídateľné. V prostredí, kde máme základné predpoklady pre dôveru. To prispieva k väčšej vnútornej istote, životnej pohode a k pocitu bezpečia.
Ak nás z toho niečo vyruší, ak dôjde k nečakaným zmenám, navyše spojeným s niečím novým a nezažitým, prichádza pocit neistoty a neraz aj pocit strachu. Tieto pocity nás chcú dostať späť do bezpečia, k istote a predvídateľnosti.
Strach je prirodzenou obrannou reakciou na nebezpečenstvo a ohrozenie, na silnú neistotu alebo dezorientovanosť. Je to prastará prirodzená emócia a reakcia. Máme ju v sebe od čias lovcov a starých predkov vôbec. Chráni nás, no v niektorých situáciách aj mobilizuje k výkonu a úspechu.
Bezpečie, istota a predvídateľnosť sú v konečnom dôsledku rámce či parametre určitého poriadku. Niečoho, na čo sme si navykli a v čom sa vieme orientovať. Otázka však je, či je v konkrétnej situácii pocit nebezpečenstva a ohrozenia reálny a k akej podobe poriadku sa utiekame. Pretože pocit ohrozenia môže byť aj iracionálny, zámerne vyvolaný demagógiou a strašením. Poriadok môže mať aj podobu pevnej ruky autoritárskeho vodcu alebo podobu strnulého zotrvávania v pohodlí uzavretého sveta.
Strach a neistota menia naše vnímanie sveta
V dynamickej dobe a globálne prepojenom svete sú zneisťujúce impulzy zákonité a čoraz častejšie. Ak sme sa nenaučili žiť s dynamikou a globálnosťou moderného sveta, ak s tým nemáme zažité a spracované skúsenosti, tak na úrovni spoločnosti, ako aj individuálne, ak nerozlišujeme medzi faktami a manipulatívne ohýbanou realitou, potom môže ľahko nastať problém. Náš mozog sa totiž musí naučiť spracovávať takéto impulzy, musí nájsť model ich spracovania. Inak sa potom v okamihu zneistenia a pocitu ohrozenia stiahne späť do bezpečia. Je to uhýbací manéver reagujúci podvedome na našu prirodzenú potrebu istoty a bezpečia.
Strach z neznámeho, strach z nového a nezažitého a strach z druhého človeka tu vždy bol, je a bude. Ide o to, ako s tým ľudsky aj politicky pracovať. Túto emóciu možno ľahko zneužiť: stačí vyvolať strach a pocit ohrozenia, stačí podnecovať nenávisť a to všetko naviazať na sklamania a frustrácie. Je to útok na pudy. Ide o to vyvolať pudové názory a pudové volebné rozhodovanie.
Virtuálna realita funguje nielen na sociálnych sieťach, ale aj v hlavách. Tam, kde sa politika mení na boj plný demagógie (a spestrený zábavou), už nie je podstatné, čo je pravda a čo je lož. Ako píše česká expertka na problematiku propagandy a dezinformácií Alexandra Alvarová v knihe Priemysel lži, „dôležité je patriť k tej správne naštvanej partii“.
Keď máme strach alebo pocit ohrozenia, mení sa aj naše vnímanie sveta. Neplatí, že stačí veci vysvetľovať. Strach nemožno eliminovať vysvetľovaním a faktami. Strach je emócia, vysvetľovanie a fakty sú racio. Zaužívané spôsoby, emócie a predsudky sú silnejšie než racionálna úvaha.
Podnety spracúvame najprv emočnou časťou mozgu
Vonkajšie, resp. zmyslové vnemy prichádzajú v našom mozgu najprv do kontaktu s emočnou časťou, resp. s tou časťou mozgu, ktorá je zodpovedná za emócie. Až potom prichádza na rad racionálna, t. j. kritická časť mozgu. Inak povedané, najprv reagujeme emočne, až potom kritickým, racionálnym uvažovaním (na ktoré potrebujeme vzdelanie, rozhľad, zodpovedajúcu výchovu atď.). Práve to využíva propaganda a dezinfoscéna, t. j. využíva emocionálnu sféru nášho mozgu.
Takže odpoveď na otázku, ako je možné, že mnohí naletia na rozoštvávanie, šírenie strachu, hnevu, nenávisti a podobne, je jednoduchá. Po prvé informáciu spracúvajú len na emočnej úrovni, teda „emočnou“ časťou mozgu. Po druhé informáciu prijímajú od tých, ktorých počúvajú často, majú k nim nejaký vzťah (emočný, politický atď.), takže ich slovám veria. A po tretie to, čo počujú, zapadá do ich predstáv a mentálneho nastavenia a neraz aj do potreby ventilovať vlastné nahromadené negatívne pocity a preniesť ich na druhých.
Čo z toho vyplýva pre demokratických politikov
To však zároveň znamená, že politici, ktorí si ctia demokraciu a politickú kultúru, by mali pochopiť, že nestačí len argumentovať a vysvetľovať (a rátať s tým, že volič pochopí), treba vedieť vzbudiť aj pozitívne emócie. Pretože aj v prípade pozitívnych emočných impulzov reagujeme najprv emočne – to znamená, že sa vytvára (na rozdiel od zneužívania emócií) pozitívne emočné puto, sympatia a dôvera.
Volič nemusí a ani nemôže rozumieť všetkému, čo navrhujete a ponúkate, stačí, ak vám dôveruje. Takže zároveň je to výzva zviditeľňovať dôveryhodný štýl politiky (vždy ide o konkrétne situácie, riešenia, postoje atď., nie o pekné heslá, statusy či deklarácie), aby bolo možné politikom a ich slovám dôverovať a aby sa v kľúčových momentoch práve takíto politici stali relevantnou alternatívou voči politickým šmejdom.