Pred vyše dvadsiatimi rokmi americká profesorka histórie Deborah Lipstadtová v knihe Popieranie holokaustu označila Davida Irvinga za nebezpečného popierača holokaustu. Irving v minulosti vyhlasoval, že v Osvienčime neexistovali plynové komory, Osvienčim označoval za veľmi dôležitú továreň na kaučuk, alebo tiež tvrdil, že Hitler o holokauste nevedel. Profesorku i jej vydavateľa zažaloval. Súdny spor však prehral – v procese bolo dokázané, že údaje o holokauste, koncentračných táboroch a počtoch obetí sú pravdivé.
V Rakúsku už koncom osemdesiatych rokov minulého storočia vydali na Irvinga zatykač pre popieranie holokaustu. Keď roku 2006 napriek tomu navštívil Rakúsko, bol zatknutý, odsedel si vyše roka vo vyšetrovacej väzbe a bol odsúdený na tri roky natvrdo. K zmene trestu mu napokon pomohlo to, že svojej inkriminované tvrdenia odvolal.
Na Slovensku je to inak. Prešovský vyšetrovateľ označil fašistické výroky Kotlebovho poslanca Mazureka (výroky evidentne porušujúce platný trestný zákon) za osobné názory a súčasť demokratickej diskusie. Poburujúce je aj to, že sa s tým stotožnila aj prokuratúra. Je to nebezpečný signál.
Nové opatrenia v boji proti extrémizmu sú len marketing, ktorý v praxi nič nerieši a najmä ignoruje nové technológie, spôsoby a fenomény umožňujúce šíriť extrémizmus. Hrádza proti extrémizmu je iba rekvizita legitimizujúca popretie vlastných slov a podvod na voličoch. Navyše je taká, že extrémizmus je ďalej na vzostupe.
Politická rétorika je stále viac agresívna. Spoločenská atmosféra sa radikalizuje. Rétorika neznášanlivosti sa stáva etablovaným a akceptovaným prvkom na scéne a už dávno jej nepritakávajú len ľudia s nižším vzdelaním a z nižších sociálnych vrstiev.
Mladí ľudia už poväčšine nevedia o zločinoch fašistického ani komunistického režimu, ba dokonca nevedia ani to, ako veľmi sme museli zápasiť za udržanie demokratického smerovania krajiny v deväťdesiatych rokoch a čo všetko to znamenalo, že sme napokon mohli vstúpiť do spoločného európskeho domu. Mladým ľuďom sa servíruje extrémizmus ako legitímny postoj práve v čase ich vykročenia do politického sveta.
O to cennejšie je, že dekan pedagogickej fakulty trnavskej univerzity neponechal fašistické názory študenta fakulty bez povšimnutia. Je dôležité, že dekan Bílik autoritou svojej funkcie vyhlásil, že názory tohto študenta považuje za „absolútne neprijateľné a nebezpečné, pretože sú založené na princípe rasovej a sociálnej neznášanlivosti a obdive voči tomu najhoršiemu, čo, žiaľ, tvorí súčasť moderných dejín ľudskej civilizácie“. No najmä, že v tejto súvislosti, „rešpektujúc slobodu prejavu, no s vedomím jej hraníc,“ inicioval konanie, ktoré mu umožňujú interné predpisy univerzity.
Takto má konať akademická obec, respektíve jej kvalifikovaný zástupca. Porozumieť hodnotám demokracie i vlastnej zodpovednosti, nešomrať len kdesi v zákulisí, ale zaujať stanovisko a v rámci kompetencií aj konať. Áno, takto sa stavia hrádza proti extrémizmu.
Dekan Bílik vytvára nový, dnes už potrebný precedens. A aj nechtiac nastavuje zrkadlo.
(Aktuálne.sk 19. 1. 2017)