Filozof Emmanuel Lévinas by dnes povedal, že milióny ľudí na Ukrajine vojna vytrhla z ich každodenného života a ocitli sa v role, v ktorej sa nespoznávajú. Ich tváre k nám hovoria.
„Tvár je živá prítomnosť, je výraz. Tvár hovorí,“ napísal Lévinas v knihe Etika a nekonečno. My dnes vidíme, že tváre zúfalých ľudí, trpiacich a plačúcich, tie na fotografiách a v reportážach i tváre prichádzajúcich utečencov nielen hovoria, ale v skutku kričia, volajú. Zjavujú krutý údel, bolesť a utrpenie. Zrkadlia zúfalú prosbu o pomoc.
Tváre, ktoré sa nám takto prihovárajú, sú manifestáciou par excellence. Vstupujú do našej existencie. Neokliešťujú našu slobodu, ale zakladajú jej zodpovednosť. Prelamujú hradby nášho pohodlia, konzumu a individualizmu. Empatia a vnímanie núdze, strachu a bolesti týchto ľudí vytvára našu blízkosť s nimi.
Povedané s francúzskym filozofom každá táto tvár „je obnažená“, bezbranná. Zjavuje nám živú prítomnosť. Je bránou k príbehu a k vytrhnutej existencii. Prihovára sa nášmu svedomiu. Odhaľuje niečo viac, niečo, čo je „za“. Vyzýva k odpovedi a zodpovednosti.
Tieto tváre prosia o uznanie, o právo na ľudskú existenciu. Ako v časoch, o ktorých sme si mysleli, že sa už nikdy nemôžu vrátiť späť. Neverili sme, že niečo také sa ešte vôbec môže stať.
Toto naliehavé volanie vychádza z hraničnej, pre nás nepredstaviteľnej situácie ohrozenosti, bolesti a núdze. Lévinas by podotkol, že túto zodpovednosť ľudsky nemôžeme odmietnuť.
Nemecký filozof Nicolai Hartmann v jednom zo svojich diel poznamenal, že etika nám nemôže nič vnucovať, môže len vytýčiť princípy, učiť o nich a usmerňovať naše mravné vedomie. V tejto súvislosti hovoril o morálnom videní.
Morálne vidieť znamená vidieť ako konáme, okolo čoho denne prechádzame, čím sme oslovení, čo strácame, čím môžeme prispieť k lepšiemu životu alebo tiež, za čo máme zodpovednosť. Podľa Hartmanna práve schopnosť morálne vidieť zakladá hlbší ľudský étos.
Neraz hovoríme o zvlčilosti, o blbej nálade či agresívnej luze. Alebo o konzumnej a individualistickej spoločnosti. No empatia a solidarita, ktorú dnes vidíme na hraniciach s Ukrajinou ukazuje, že napriek tomu všetkému sú hodnoty ľudskosti stále prítomné vo vedomí a cítení mnohých ľudí. Že dobro a ochota pomáhať ešte celkom nevymizli.
Iste aj táto emotívna solidarita časom upadne. Jej potenciál sa začne vyčerpávať. Časom sa prihlási únava. Pocit, že to nemá konca a niet východiska. Pretože to vražedné šialenstvo sa tak skoro neskončí. Nateraz sú to však okamihy, ktoré ukazujú lepšiu, humánnejšiu a inšpiratívnejšiu stránku našej spoločnosti. Potenciál dobra a ľudskosti. Sú to okamihy hlbšieho ľudského étosu.
Je príznačné je, že nositeľmi tohto étosu sú dobrovoľníci a mimovládne organizácie. Tie sa okamžite zmobilizovali, ukázali svoju akcieschopnosť a manažujú krízové centrá a všetku činnosť na hraniciach. Ich personálne, materiálne i logistické možnosti však nie sú neobmedzené. Vláda by si to mala uvedomiť. Pretože bez efektívnej pomoci štátu to nezvládneme.