Ornitológ Peter Mikula pochádza z Bardejova. Vyštudoval zoológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde roku 2020 obhájil aj doktorát. V rámci Fulbrightovho štipendia pôsobil na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Absolvoval aj niekoľkomesačnú stáž na Inštitúte Maxa Plancka pre biologickú inteligenciu v nemeckom Seewiesen v Hornom Bavorsku. V súčasnosti pôsobí na Ústave biológie stavovcov Akadémie vied ČR, na Technickej univerzite v Mníchove a Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe. Venuje sa behaviorálnej a urbánnej ekológii, biodiverzite a využitiu tzv. veľkých dát v ekologickom a evolučnom výskume. V rámci výskumu študuje najmä správanie rôznych druhov vtákov.
Klimatická zmena je dnes už veľkou témou. Dopady a prejavy tejto zmeny, dokonca až krízy vidíme už všade okolo nás. Už to nie sú len vzdialené topiace sa ľadovce. Ako vplýva klimatická zmena na vtáctvo?
Klimatická zmena ovplyvňuje životné cykly vtákov vrátane načasovania migrácie a hniezdenia, ich rozšírenie a populačnú dynamiku. Napríklad dlhodobý monitoring načasovania hniezdenia desiatok severoamerických druhov vtákov odhalil, že dnes niektoré z nich začínajú znášať vajíčka až o takmer dva mesiace skôr než to bolo pred 150 rokmi.
Vtáky migrujúce na veľké vzdialenosti prilietajú zo svojich tropických zimovísk na sever skôr, na jeseň naopak svoj odlet odkladajú. Niektoré pôvodne migrujúce populácie vtákov prestali v súvislosti so zmenami klímy, predovšetkým otepľovaním, migrovať úplne alebo skrátili či inak zmenili svoju migračnú trasu.
Nemôžeme sa tomu diviť. Migrácia je nebezpečná, tisíce kilometrov dlhé migračné trasy znamenajú množstvo nástrah v podobe skrytých lovcov alebo iných predátorov. Je to tiež fyzicky náročná a úmorná aktivita aj pre takých skvelých letcov, akými sú sťahovavé vtáky.
Vidieť podobné zmeny aj priamo v našej prírode?
Áno, v našej prírode narastá počet teplomilných druhov, ktoré sa u nás kedysi vôbec nevyskytovali alebo boli vzácne, zatiaľ čo viaceré chladnomilné druhy postupne ubúdajú a ustupujú ďalej na sever alebo vyššie do hôr. Tieto zistenia nie sú až také prekvapivé, pretože v priemere sa teplota na našej planéte zvyšuje a vtáky na to reagujú.
To, čo ste naznačili, vyplýva z výskumov a vedeckých pozorovaní. To znamená, že takéto zmeny, dopady či reakcie v prírode sú dnes už známe a v istej miere predvídateľné. Sú však nejaké zatiaľ ešte nepredvídateľné dôsledky klimatickej zmeny?
Isteže. Dôsledky klimatických zmien môžu byť oveľa nepredvídateľnejšie a komplexnejšie, než si dokážeme na prvý pohľad predstaviť, pretože ovplyvňujú dianie v celej biosfére vrátane potravy, parazitov, predátorov či konkurentov vtákov.
Príliš razantné zmeny a nesúlad v načasovaní tradičných interakcií medzi jednotlivými zložkami biosféry môžu zapríčiniť nižší reprodukčný úspech a populačný pokles vtákov. Vezmite si napríklad naše kukučky. Zimujú v tropickej Afrike a ich reprodukčný úspech je závislý na zosúladení ich príletu na hniezdiská s príletom ich hniezdnych hostiteľov, napríklad trsteniarikov, peníc alebo strakošov. Kedysi prilietali kukučky približne v rovnakej dobe ako ich hostitelia, dnes však nestíhajú. Keď už niektoré hostiteľské druhy začínajú hniezdiť, kukučky sú ešte niekde na polceste k nám.
Klimatické zmeny tiež spôsobujú zmeny v atmosférickom a oceánskom prúdení. Tie môžu vyvolávať nepredvídateľné a dlhotrvajúce suchá alebo nárazové dažde v oblastiach, kde boli takéto javy predtým vzácne. To vtákom tiež veľmi nepomáha. Ak v niektorých častiach sveta morské prúdy oslabené vyššou teplotou oceánu neprinesú k brehom dostatok živín, hniezdne pokusy tamojších morských vtákov končia katastrofálnym neúspechom.
Môžu takéto dopady klimatickej zmeny ohroziť niektoré druhy až tak, že by im hrozilo vyhynutie?
V priebehu posledných storočí došlo k vymretiu vtáčieho druhu v dôsledky klimatických zmien len v ojedinelých prípadoch. To však neznamená, že sa situácia v budúcnosti nezhorší. Prežívanie väčšiny vtáčích druhov je primárne ohrozené niečím iným: ničením a zmenami ich prirodzeného prostredia, šírením invazívnych druhov, predovšetkým mačiek a hlodavcov, ktoré sú pohromou pre mnohé endemické druhy, príliš intenzívnym poľnohospodárstvom, alebo nadmerným a ilegálnym lovom.
Dnes sa otvorene hovorí o tom, že stojíme na prahu šiesteho masového vymierania. Päť veľkých vymieraní, pri ktorých skončili v prepadlisku dejín vysoké desiatky percent živých organizmov na Zemi, sa odohralo v dávnej geologickej minulosti. Súčasná kríza biodiverzity sa síce zatiaľ svojím rozsahom nemôže s touto veľkou päťkou porovnávať, avšak zlou správou je, že svojou rýchlosťou sa im v tom lepšom prípade „len“ vyrovnáva. To znamená, že ak strata druhov bude pokračovať súčasným tempom, tak sa v pomerne krátkom geologickom čase dostaneme na úroveň predchádzajúcich veľkých vymieraní. Preto by riešenia klimatickej krízy nemali ísť na úkor týchto, stále zatiaľ akútnejších a markantnejších problémov v ochrane vtákov a iných organizmov.
Ktoré druhy sú najviac zraniteľné a ohrozené?
Vo všeobecnosti platí, že najviac zraniteľné sú druhy s malými populáciami, neveľkým areálom rozšírenia a špecializované na určitý typ prostredia či potravy. Klimatickou zmenou tak pravdepodobne budú ohrozené hlavne ostrovné endemity alebo druhy, ktoré už dnes žijú v extrémnom prostredí, napríklad púšťach alebo vysokých horách.
Ako som už spomenul, zmeny klímy môžu mať katastrofálne dopady aj na diaľkovo migrujúce vtáky. Veľká časť diaľkových migrantov časuje obdobie svojho návratu na severské hniezdiská podľa signálov a zmien prostredia v tropických zimoviskách. Ak ale klimatická zmena spôsobí väčší nesúlad medzi hniezdnym a zimoviskovým prostredím, diaľkoví migranti môžu vyraziť na sever príliš skoro a hladovať alebo príliš neskoro a minúť vrchol v dostupnosti potravy.
Mestá a zastavené priestory sú odlišné od prirodzeného prírodného prostredia vtákov. Sú vtáky schopné prispôsobiť sa rozpínajúcej ľudskej prítomnosti?
Posledné roky sa tejto téme venujem intenzívnejšie a spolu s kolegami z celého sveta sa snažíme vytipovať, ktoré vlastnosti vtákov a prostredia ovplyvňujú vtáčiu ochotu tolerovať ľudskú prítomnosť. Plachšie sú napríklad veľké druhy alebo dobrí letci.
Tolerancia vtákov k ľuďom sa mení aj počas roka, zvyčajne je najmenšia v období hniezdenia. Ďalšími faktormi sú napríklad rýchlosť chôdze človeka, vzdialenosť, z ktorej človek začne k vtákovi pristupovať, niektoré druhy reagujú aj na to, či sa na nich pri chôdzi uprene pozeráte alebo pod akým uhlom sa k nim približujete. To všetko sa dá využiť v praktickej ochrane prírody, napríklad k dizajnovaniu tzv. ochranných zón.
Mestá ovplyvňujú aj ďalšie aspekty správania vtákov. Ľudská zástavba predstavuje akési tepelné ostrovy v krajine. Mestá sú teplejšie a vlhšie než okolitá krajina, sú to v zásade také malé „trópy“ u nás. Časť mestských vtákov preto prestáva migrovať alebo začína hniezdiť skôr, napríklad už v zime. Kapitolou samou o sebe je vplyv svetelného a hlukového znečistenia na život vtákov.
Ako teda vplýva osvetlenie a hluk na vtáctvo?
V prírode je prirodzené striedanie svetla a tmy v predvídateľných cykloch. Naše telo, podobne ako aj telá ostatných živých organizmov, má vnútorné biologické hodiny, ktoré tikajú podľa týchto cyklov. Cirkadiánne biorytmy (cykly, ktoré sa dejú v organizme počas 24 hodín, napríklad spánok a bdenie atď., pozn.) ovplyvňujú základné prejavy snáď všetkých živých organizmov, od baktérií až po cicavce a vtáky, a to od načasovania spánku, mozgovej aktivity, vyplavovania hormónov až po zber potravy a aktívne vyhýbanie sa predátorom. Kvôli všadeprítomnému umelému osvetleniu sa však začala prirodzená tma v noci vytrácať a svetelný smog ovplyvňuje mnohé návyky vtákov. Vtáky, ktoré sú vystavené vyššej miere pouličného nočného osvetlenia, majú kratší a menej kvalitný spánok, začínajú spievať skôr než je obvyklé, alebo začínajú hniezdiť v rámci sezóny skôr.
Hluk zase narušuje akustickú komunikáciu vtákov, často vyvoláva chronický stres spojený s vyplavovaním stresových hormónov a spomaľuje vývoj vtáčích mláďat. Mladé vtáky vystavené hlučnému prostrediu sa učia pomalšie spievať a robia pri tom viac chýb než mláďatá z menej hlučného prostredia. Mestské vtáky v snahe prekričať hluk z dopravy a ďalších ľudských aktivít musia spievať hlasnejšie, v iných tóninách alebo meniť čas svojho spevu.
Jedna štúdia zo San Francisca ukázala, že keď počas lockdownu utíchla veľká časť miestnej dopravy, lokálne vtáky sa vrátili k viac „sexy“ spevom, ktoré by v bežnom mestskom hluku zanikli. Vyzerá to tak, že hlučné prostredie má na vtáky podstatne negatívnejší vplyv než svetelné znečistenie. Ďalším problémom je, že negatívne efekty oboch typov znečistenia sa spolu znásobujú.
Pozorovanie vtákov môže byť aj istým spôsobom psychohygieny. U vás to už nie je len záľuba, ale profesia, vedecká práca. Má však pre vás aj takýto mentálny či psychohygienický rozmer?
Určite. Ornitológii som sa začal venovať už v útlom veku práve kvôli tomu, že ma naši operení spolupútnici fascinovali a čas strávený v prírode bol a je pre mňa príjemným relaxom. Neprekvapivo existujú vedecké práce ukazujúce veľmi pozitívny vplyv „birdwatchingu“, čiže sledovania vtákov na psychickú pohodu ľudí.
Na druhej strane profesionálna ornitológia prináša so sebou strasti ako každé iné povolanie vrátane stresu či psychickej aj fyzickej námahy. Občas sa brodíme nepriestupným pralesom. Inokedy nám páli na hlavu ostré púštne slnko. Počas terénneho zberu dát spravidla vstávame ďaleko pred brieždením a zozbierané údaje spracovávame hlboko do noci.
Ako vedci sme primárne platení za zverejňovanie našich zistení v čo najprestížnejších vedeckých časopisoch. Preto dlhé mesiace analyzujeme zozbierané údaje, o výsledkoch diskutujete s kolegami a porovnávame ich s predchádzajúcimi výskumami, píšeme rukopisy a donekonečna ich prepisujeme tak, aby čo najobjektívnejšie opísali a interpretovali naše zistenia. Rukopis následne zašleme do redakcie časopisu, na ktorý si kvalitou svojho výstupu trúfame, a pri troche šťastia nasleduje „len“ ďalšie kolo „prepisovačiek“ a „učených hádok“ s editorom a recenzentmi. Až po úpravách je text uverejnený v podobe článku. V rámci roku zväčša pracujem na niekoľkých takýchto rukopisoch a spravidla mi k tomu pribudne aj popularizácia vedy, všadeprítomná administratíva, výučba či ďalšie povinnosti.
Profesionálna ornitológia je teda krásne povolanie, vyžaduje však množstvo nadšenia a osobného nasadenia, ako aj schopnosť neustále zladiť osobný a pracovný život.
Mali ste pri vašom výskume aj nejaký úsmevný zážitok?
Spomínam si ako som pri mojom návrate z terénnej expedície v Keni v roku 2015 musel na letisku v Nairobi podstúpiť špeciálnu kontrolu. Z členov letiskovej ochranky neskôr vypadlo, že pojali podozrenie, že som mohol bojovať za teroristickú skupinu Aš-Šabáb. Na ich obranu však musím povedať, že som tomu šiel trochu naproti. V priebehu mesiaca stráveného v teréne mi narástla brada a dlhodobý pobyt na silnom africkom slniečku tiež urobil svoju prácu.
Pochádzate z Bardejova, no po maturite ste šli študovať do Prahy. Prečo ste odišli zo Slovenska?
Na strednej škole som mal šťastie na vynikajúcich učiteľov biológie. Vďaka jednému z nich som sa v priebehu štúdia stretol s pár ľuďmi pracujúcimi v ekologickom a evolučnom výskume. Doteraz sme v kontakte a čulo spolupracujeme. Práve počas tohto inšpiratívneho stretnutia som sa definitívne rozhodol, že veda je pre mňa to pravé orechové. Žiaľ, tiež som sa dozvedel, že zameranie, ktoré by ma bavilo najviac, nemá na Slovensku úplne najlepšie zázemie a celkovo by bolo lepšie začať v zahraničí, získať tam čo najviac vedomostí a skúseností a potom sa prípadne vrátiť na Slovensko.
Praha je krásne mesto, stretol som tu veľa ďalších rodákov a celkovo som si tu zvykol veľmi rýchlo. A to až do takej miery, že sa odtiaľto nehnem dokiaľ nebudem musieť. Je to pre mňa druhý domov. Na Slovensko sa však vraciam rád, mám tam rodinu aj veľa skvelých priateľov. Kvôli pracovným povinnostiam však zväčša stíham len dve návštevy ročne.
Pôsobili ste v Los Angeles aj v Nemecku. Kam vás tieto skúsenosti posunuli? Čo vám dali tieto pobyty po profesijnej stránke a čo v bežnej ľudskej rovine?
Zahraničné pobyty mi umožnili stretnúť vynikajúcich odborníkov, vymieňať si skúsenosti a nápady, bádať v spoločnosti jedných z najväčších svetových kapacít v mojom odbore.
V Spojených štátoch sa mi napríklad hneď zapáčili niektoré aspekty myslenia a osobného nastavenia vo vede. V rámci stáže na Kalifornskej univerzite som mal za úlohu prepojiť stovky vedcov z celého sveta a pripraviť celosvetovú databázu toho, do akej miery jednotlivé vtáčie populácie a druhy tolerujú ľudskú prítomnosť. Mohlo by nám to pomôcť lepšie vytipovať a ochrániť obzvlášť citlivé druhy.
Projekt bol pre niektorých európskych kolegov až príliš ambiciózny a radili mi, aby som sa zameral len na Európu. V Amerike je prístup celkom iný. Keď som šéfovi môjho amerického tímu opatrne povedal, že urobím, čo bude v mojich silách a snáď sa nám podarí takú databázu vytvoriť, len sucho odvetil, že túto databázu jednoducho vytvoríme. Bez diskusie.
V Európe sme občas až príliš utiahnutí, nepremýšľame vo veľkom a hráme to takpovediac na istotu. Občas ten risk nevyjde. Ale ak vyjde, stojí to za to. Podľa mňa je to jeden z dôležitých faktorov, prečo ako Európa momentálne zaostávame v počte patentov a inovácii nielen za USA, ale aj za Čínou.
Naučil som sa pracovať efektívnejšie, aby som mal čas aj na cestovanie a ďalšie moje koníčky a radosti života. Myslím si, že som sa tiež zlepšil v komunikácii s ľuďmi s rôznym kultúrnym, ale aj odborným zázemím. A naučil som sa, že mnoho podobne vyzerajúcich vecí sa dá robiť rôznymi spôsobmi.
Odliv mozgov je na Slovensku opakovane témou. Zdá sa však, že motivačné pokusy pre návrat mozgov na Slovensko nezaberajú v želanej miere. Je však, samozrejme, veľmi dobré, ak aj v zahraničí máme úspešných vedcov, odborníkov. Viete si predstaviť, že sa vrátite na Slovensko? Prípadne, čo by sa malo zmeniť, aby ste sa tak rozhodli?
Úprimne, o návrate na Slovensko som od svojho odchodu do zahraničia pred 13 rokmi neuvažoval ani raz. Nejde len o to, že slovenská veda je žalostne podfinancovaná a zaťažená niekedy až neuveriteľne neefektívnym, skostnateným a čo počúvam od slovenských kolegov, tak z časti aj nespravodlivým systémom hodnotenia vedeckých výstupov a riadením.
Veľký problém vidím tiež v celkovom nastavení politickej scény a nemalej časti spoločnosti na Slovensku. Značná časť problémov a nešvárov v slovenskej vede sa rieši populistickými, krátkozrakými a nekoncepčnými návrhmi na oko budiacimi dojem zlepšenia, avšak často len s minimálnym reálnym dopadom. V tom lepšom prípade. Mohli by sme napríklad začať so stabilným financovaním vedeckých projektov s jasnými hodnotiacimi kritériami.
Nielen mňa, ale dovolím si tvrdiť, že aj drvivú väčšinu špičkových slovenských vedcov v zahraničí, naša práca neskutočne baví. Mojou hlavnou motiváciou pri výbere pracovnej destinácie preto nie je ani tak osobné platové ohodnotenie, ale hlavne dostupnosť prostredia, v ktorom mám možnosť osobne aj pracovne rásť, učiť sa novým veciam a konkurovať iným špičkovým tímom z celého sveta. Práve prítomnosť inšpiratívneho a konkurencieschopného prostredia je kľúčová. Ani vo svete by väčšinu špičkových vedcov nezlákali na krátkozraké sľuby nadpriemerného platu, ak by im nedokázali ponúknuť dostatočnú infraštruktúru pre ich výskum.
Je tiež dôležité viac otvoriť slovenskú vedu svetu, moderný vedecký svet je v zásade postavený na vymieňaní skúseností a poznatkov medzi ľuďmi s rôznym odborným, ale aj kultúrnym zázemím. Doteraz si napríklad pamätám na sklamanie, ktoré som zažil počas mojej prvej a zároveň zatiaľ poslednej návštevy jednej slovenskej konferencie zameranej na výskum z oblasti zoológie a ekológie živočíchov. Už len oproti obdobnej českej konferencii bol rozdiel v kvalite neprehliadnuteľný. Žiaľ, pre Slovákov v negatívnom smere. Občas na Slovensku objavujeme veci už dávno objavené a v medzinárodnej komunite dobre známe, a mrháme tak verejnými financiami. Na druhej strane sa v množstve priemerných až podpriemerných výstupov strácajú skutočne výnimočné dáta a výsledky, pretože autori ich nedokážu náležite spracovať a predať.
Ja sa s veľkou pravdepodobnosťou na Slovensko už asi nevrátim, som si však plne vedomý toho, že terajší stav sa nezmení, ak budú zo Slovenska odchádzať mladí, vzdelaní a nadšení ľudia. Preto sa snažím aspoň na diaľku pomáhať novým generáciám prírodovedných nadšencov napríklad skrz mentoring v rámci biologickej olympiády a stredoškolskej odbornej činnosti. Snažím sa tiež intenzívne spolupracovať s niektorými kolegami, ktorí robia vedu na Slovensku, a prezentovať naše spoločné výstupy v čo možno najlepších odborných periodikách.