Keby bol otvárací ceremoniál hoci aj o desať hodín dlhší a mal by aj stokrát viac silných a hodnotných symbolov, oni by si aj tak všimli iba ten výjav, ktorý bol vraj urážkou kresťanstva.
Vlastne oni si to v skutočnosti všimli až potom, keď sa na internete začal šíriť šikovne orezaný výjav, ktorý práve v tom uhle a manipulatívne vyrezaný z väčšieho celku a očistený od komparzu aj od Dionýza ako centrálneho bodu im pripomínal Da Vinciho Poslednú večeru.
Opäť raz videli len to, čo chceli vidieť. Nevnímali jedinečné sprítomnenie fascinujúceho príbehu Jany z Arku. Nevnímali fragmenty histórie od gréckych čias až po bratov Montgolfierovcov. Nedojala ich pieseň Imagine s posolstvom o spolupatričnosti a vzájomnosti. Asi ani nevedia, že Johna Lennona k nej inšpirovali básne Yoko Ono z jej knihy Grapefruit.
Nedojalo ich stretnutie mladosti so storočným olympionikom na vozíčku. Nenechali na seba pôsobiť úžasné gesto spolupatričnosti, humanity a solidarity, keď s pochodňou šli vedľa seba zdraví i znevýhodnení športovci. Mimochodom nie je táto humanistická idea solidarity zároveň hlboko kresťanskou ideou lásky k blížnemu? A zrejme ich nejako hlbšie nedojalo ani to, keď sa v Eiffelovke objavila nevyliečiteľne chorá Céline Dion.
V opačnom prípade by totiž jediná scéna neprekryla v ich vnímaní a prežívaní podstatu a hĺbku množstva symbolov, neprehlušila by v nich vnútorné odozvy na všetky tie hlbšie odkazy a posolstvá onoho večera.
Ani prítomnosť Nadie Comaneciovej ich zjavne neviedla k premýšľaniu. Nenapadlo im, že kedysi ju ako jednu z najlepších športovkýň sveta dal diktátor Ceausescu odpočúvať a nepretržite sledovať obávanou tajnou políciou Securitate, diktátorov syn ju týral a ukradol jej našetrené peniaze a že po najväčších úspechoch jej režim už nedovolil vycestovať na Západ. Keď sa jej napokon podarilo emigrovať, bol to útek desaťročia. Dnes sa venuje napríklad charite. Toto vás nenapĺňa obdivom, pokorou a rešpektom a v kontexte aj vďačnosťou za slobodu aspoň natoľko, aby ste sa o tom hoci len slovkom zmienili?
Asi nikdy neboli v Musée Magnin v Dijone a nevideli veľkolepý obraz holandského maliara tzv. Zlatého veku Jana van Bijlerta Oslava bohov. V strede za stolom je vyobrazený Apolón so svätožiarou a zľava i sprava polonahé mytologické postavy. Lenže oni o fascinujúcej gréckej mytológii zrejme veľa nevedia.
Popravde aj keď mám rád grécku mytológiu a viem o nej pomerne veľa, tá scéna z ceremoniálu sa ani mne nepáčila. Je to vec vkusu. No nenapadlo mi, že by mala byť urážkou mojej viery či môjho hodnotového sveta. A vôbec ma nevyrušila z vnímania a fascinácie tým množstvom úžasných symbolov, obrazov a odkazov, ktoré sa striedali vo veľkolepom predstavení s emočne silným zavŕšením.
Jana z Arku cválajúca na koni po Seine mi pripomenula ten dávny fascinujúci, no zároveň tragický príbeh. Spomenul som si na niekdajšie dovolenkové zastavenie v historickom Orléans vrátane domu, v ktorom táto hrdinka niekoľko dní bývala i veľkolepej katedrály s vyobrazením jej erbu.
Pri pohľade na Nadiu Comaneciovú sa mi spontánne pripomenula neľudskosť totalitných režimov a utrpenie ich obetí.
Pri pohľade na spoločný beh zdravých i znevýhodnených športovcov som mal pocit, že svet vie byť aj krajší a lepší. Optikou viery a kresťanstva bol Kristus prítomný medzi nimi, uprostred toho úžasného symbolu a odkazu humanity a vzájomnosti.
No a keď som videl a počul famóznu Céline Dion spievať Hymnu lásky Édith Piaf, v očiach som mal slzy. Slzy dojatia, uvedomenia si jej fascinujúceho príbehu i bolestivej reality, s ktorou sa musí vyrovnávať ona i jej najbližší. Po troch rokoch opäť na verejnosti a spieva. Toto nebolo také samozrejmé ako The Power of the Dream v Atlante 1996. Nič emotívnejšie na záver nemohlo byť. Kelly Clarkson bola v slzách.
Tieto a mnohé ďalšie sprítomnenia, nádherné symboly a odkazy boli v ten večer podstatné. Prepojené do veľkolepého odkazu solidarity, vzájomnosti a tolerancie. Zrejme však nie pre tých, ktorí si celý ten veľkolepý večer spájajú len s jediným obrázkom, ktorý ich pobúril.
Kresťanskí moralisti a militantní kresťanskí fundamentalisti ochraňujúci Boha, cirkev a kresťanstvo vypúšťajú žlč. No ani tí umiernenejší kritici nepremeškajú príležitosť na reči o nebezpečenstve akejsi progresívnej ideológie, prípadne ešte aj o umení, ktoré vraj slúži progresivizmu.
Opäť sa ukázalo, že mnohí žijú svoje kresťanstvo v nutkavej potrebe hľadať nepriateľov a neprajníkov. Že práve táto akoby nová verzia triedneho boja im slúži ako prostriedok sebapotvrdzovania. Táto fixácia na latentne prítomný boj je už priam náboženskou neurózou.
Opäť sme svedkami neschopnosti žiť dospelé kresťanstvo uprednostňujúce slobodu, otvorenosť a vzdelanosť pred folklórnou až infantilnou podobou náboženstva či mocensko-dogmatickou nadvládou na životmi a myslením druhých. Mentalita vlastnenia pravdy vytvára paralelný svet, ktorý seba chápe ako dobro bojujúce proti zlu moderného sveta a za ochranu tradičných hodnôt. Toto všetko sa prenáša aj do prostredia politického kresťanstva.
Neustále hľadanie nepriateľa, vonkajšieho i vnútorného, a útoky proti vyfabrikovaným obrazom nepriateľa sú pre nich spôsobom ako sa utvrdzovať vo vlastnej pravde, v správnom pohľade na svet a v presvedčení o zlom svete tých druhých. Mimochodom takto je to aj v každej sekte.
Nie, nejde o to, že máme všetko nekriticky prijímať, no máme byť schopní rozlišovať. Exupéry by povedal, že najmä vidieť srdcom. Len schopnosť rozlišovať a vidieť srdcom umožňuje žiť, niesť a zviditeľňovať vieru, nádej a lásku v ich plnej hĺbke, kráse a otvorenosti i s ich nevyčerpateľným inšpiračným potenciálom.