Vianočná koleda Charlesa Dickensa

Virtuálny svet reklám nám podsúva pod kožu konzumný charakter sviatkov. Vianočné výzdoby, prítomné v obchodoch už od októbra, pôsobia v čase príchodu sviatkov už len ako kolorit, na ktorý sme si zvykli a ktorého cieľom bol iba obchodný efekt. Skutočný zmysel vianočnej atmosféry mizne, až raz budú vianočné stromčeky v super- i hypermarketoch žiariť už v čase prvých ponúk last minutových dovoleniek a v januári sa na nás budú usmievať veľkonočné vajíčka.

Čoraz viac sme vťahovaní do konzumného a komerčného sveta a naša myseľ sa spútava spleťou vtieravých ponúk, ktoré nás presviedčajú, čo všetko potrebujeme a môžeme, ba musíme mať. Je však iba na nás, nakoľko si taký svet necháme preniknúť do našej mysle. Nakoľko budeme schopní a ochotní vzdorovať stresu, ktorý nás ženie v tomto neľútostnom a dynamickom svete konkurencie a zhonu. Je na nás, či sa necháme presvedčiť aj ilúziou, že musíme mať to najlepšie, najnovšie, najdrahšie, že práve to nám prinesie pocit šťastia a uspokojenia, či uznanie a rešpekt; ilúziou, že skromnosť nie je až taká nutná, zvlášť, keď nás k nej nič nenúti. Kým tí bohatí bezbreho zveľaďujú svoj prepych, tí menej majetní, skromní, ale i chudobní sa pokúšajú nájsť aspoň kúsok radosti z jednoduchých maličkostí.

Charles Dickens vo Vianočnej kolede napísal, že „na tomto svete sa ešte nič nezlepšilo, aby sa tomu spočiatku niektorí ľudia nesmiali“. Nuž, platí to zvlášť vtedy, keď človek začne uvažovať trochu inak, než mu to našepkáva duch doby. U Dickensa, ktorý svoje vianočné príbehy písal v Taliansku, inšpirovaný nostalgiou za londýnskou hmlou, je vždy hmla a zima. Ale uprostred zimy, hmly a nočného ticha v skromných útulných domčekoch praská drevo v teplých kozuboch a planie priateľské svetlo lámp. Keď po jeho smrti londýnske denníky na titulnej strane uverejnili fotografiu prázdneho kresla, v  ktorom dovtedy tvoril, na ľudí doľahol smútok a žiaľ. Zostalo im však hrejivé teplo jeho vianočných príbehov, ktoré sa vždy znovu a znovu oplatí čítať.

(SME 23. 12. 2005)