Aj napriek pandémii bolo žiaduce, aby si vláda Igora Matoviča oficiálne uctila Deň boja za slobodu a demokraciu. Možností ako si pripomenúť odkaz 17. novembra, bolo aj v dnešnej situácii viac než dosť.
Jednou z možností mohlo byť slávnostné zasadnutie vlády s následným spoločným vyhlásením. Kabinet pravidelne rokuje aj v tejto pandemickej dobe, takže akékoľvek výhovorky sú irelevantné. Toto mohla byť celkom jednoduchá a za daných okolností aj praktická forma uctenia si pamiatky 17. novembra. Nič nebránilo, aby premiér takéto zasadnutie zvolal a učinil takéto dôstojné gesto.
Ďalšou možnosťou mohlo byť, že by členovia vlády zapálili sviečky alebo položili veniec napríklad k pamätnej tabuli na Námestí SNP v Bratislave. Toto sa dalo vyriešiť aj spôsobom, pri ktorom by členovia vlády neporušili nariadenie o zákaze zhromažďovania nad 6 osôb. Zároveň aj v tomto prípade mohla a aj mala vláda vydať spoločné stanovisko či vyhlásenie ku Dňu boja za slobodu a demokraciu.
V jednoduchšej podobe tak mohol učiniť hoci aj predseda vlády sám zastupujúc celú vládu a prečítajúc jej spoločné vyhlásenie.
V Českej republike si premiér i ďalší členovia vlády uctili Deň boja za slobodu a demokraciu položením vencov na pamätné miesto na Národnej triede.
Ďalšou možnosťou, ktorá mohla byť realizovaná aj popri niektorej z vyššie uvedených, bolo iniciovať koncert bez divákov, ale s mediálnym pokrytím. Za daných okolností vonkoncom nemusel byť so zvyčajnou časovou dĺžkou, ale primerane okolnostiam, aspoň symbolický. Ale to by aj ministerka kultúry musela vyjsť zo svojej ilegality a niečo urobiť.
Alebo premiér mohol pozvať napríklad niekoľkých študentov, bývalých politických väzňov či niekdajších disidentov na slávnostný obed.
Alebo sa núkalo iniciovať podobné pripomenutie si 17. novembra ako v Českej republike, keď z balkóna Národného divadla Aneta Langerová zaspievala Modlitbu pre Martu. Pieseň zaznela cez amplióny a verejné rozhlasy vo viacerých českých mestách a obciach a viaceré verejné budovy boli nasvietené farbami trikolóry. Na otázku moderátora TA3: „Prečo toto nie je možné na Slovensku, aby sme sa takto zjednotili a symbolicky oslávili jeden z našich štátnych sviatkov?“ nedokázal minister Ján Budaj relevantne odpovedať. Navyše pri odpovedi, že „slovenský spor stále trvá, sú tu ľudia, ktorí sa nevedia zmieriť ani len so vznikom vlastného štátu…“, mohol divák len nechápavo krútiť hlavou a pomyselne si klopať na čelo.
Popri tom si pripomeňme, že vláda vyhnala študentov, pedagógov i umelcov do online priestoru, no ona sama ani tento online priestor nebola schopná využiť na oficiálne gesto uctenia si pamiatky 17. novembra.
Možností bolo viac, než sa zdá. To, že vláda odignorovala pamiatku 17. novembra, resp. Deň boja za slobodu a demokraciu, je jednoducho hanba. Fakt, že prezidentka Zuzana Čaputová mala slávnostný príhovor, vládu nijako neoslobodzuje od morálnej povinnosti aj v rámci limitovaných možností si oficiálnym a dôstojným spôsobom uctiť November.
Verejný i mediálny priestor tak vláda prenechala protestom, ktoré s pamiatkou Novembra nemali nič spoločné. Reakcia ministra Naďa na protesty, nedôstojná a nehodná verejného činiteľa, je už len ďalším prerazením komunikačného bahna a politickej nekultúrnosti.
Vláda však predsa len mala jeden svojský príspevok. Deň pred výročím 17. novembra, teda dňa, ktorý je symbolom otvorených hraníc, vláda obnovila kontroly testov na hraniciach.
Ešte pár dní predtým premiér Matovič po rokovaní vlády prehlásil, že pohyb cez hranice dnes „nepredstavuje riziko“. O dva dni neskôr povedal, že hranice nie sú taký epidemiologický problém, že by kontrolovanie testov „nejako zásadne riešilo situáciu“. Napriek tomu sa 16. novembra znovu sprísnil režim na hraniciach a začali sa kontroly testov. Ako ďalší moment organizovaného chaosu v rozhodnutiach a prijímaných opatreniach.
To sa už naozaj nedalo preukázať úctu k symbolike 17. novembra a počkať s takýmto opatrením aspoň dva tri dni?