Ak sa niekto nenaučil narábať so šabľou a myslí si, že po nej môže ako frajer len tak siahnuť a oháňať sa s ňou, ohrozuje nielen seba, ale aj všetkých naokolo. Bez ohľadu na to, koľko má zbrojnošov.
Platilo to v časoch dávno minulých a metaforicky to platí aj dnes. Sulíkov problém so šabľou je výrečným obrazom reality.
Keď v uplynulých štyroch rokoch viacerí varovali pred šírením strachu a pred agresívnou protiutečeneckou rétorikou, vyznievali ako naivní intelektuáli, ktorí nevidia skutočné ohrozenia našej kultúry. Teraz sa pritakávači na takúto rétoriku nechápavo dívajú, čo sa stalo a prečo.
Kotleba sa nezrodil zo dňa na deň. Vzišiel z prostredia, ktoré sa formovalo dlhé roky. No spôsob správania sa vládnej strany i opozície v uplynulých štyroch rokoch vypustil džina z fľaše. A likvidoval systém, ktorý sa s námahou tvoril štvrťstoročie.
Radikalizovaním rétoriky sa nutne radikalizuje aj atmosféra v spoločnosti i politická scéna. Predbiehanie sa v tom, kto bude viac kričať proti utečencom a proti Bruselu či Merkelovej prinieslo nezamýšľané dôsledky.
Mimochodom, ak Sulík vyhlasuje, že treba zrušiť eurofondy, lebo sú príčinou korupcie, je to ako by obviňoval výrobcov šampanského, že si poranil ruku.
Je zrejmé, prečo je pre stredopravé strany vládnutie s SNS prijateľné: s výnimkou strany Most-Híd sú si všetci v istom aspekte blízki. S výnimkou Bugára sú všetci v nejakom odtieni protieurópski.
Ak sa Ficovi alebo Sulíkovi podarí zostaviť vládu, okrem vnútornej rozporuplnosti takejto vlády najväčším paradoxom bude, že Európskej únii bude predsedať protieurópska vláda.
Pre Bugára vo vláde s SNS by to znamenalo poprieť samého seba. Žiadne vysvetlenie takéhoto kroku nebude vierohodné. Bolo by to len nepriame priznanie, že šéf Mostu-Híd ustúpil lokálnym biznismenom a skupinám lačným po peniazoch pre menšiny.
Ak majú politici obavy z nárastu Kotlebu po prípadných predčasných voľbách, teda po uplynutí obdobia či už úradníckej vlády alebo vlády Roberta Fica poverenej dočasným vládnutím, nepriamo sa priznávajú k vlastnej neschopnosti zmobilizovať voličov a vopred oznamujú svoju porážku. Ak takéto obavy majú voliči, potvrdzujú tým nedôveru k ostatným stranám a ich lídrom.
Ak je pre niekoho neprijateľná spolupráca so Smerom i s Kotlebom, mala by byť rovnako neprijateľná aj spolupráca s SNS. Vľúdna tvár na televíznej obrazovke ešte neznamená, že sa strana zmenila.
V politickej sfére sa odrazu uvoľnil priestor pre jasnú demokratickú a proeurópsku rétoriku presadzujúcu hodnoty, na ktorých stojí liberálna demokracia. Takýto volič dnes nemá svojich zástupcov. V okamihu, keď ho bude mať, môže začať svitať na lepšie časy.
Tie však nenastanú omilostením nacionalistov a relativizovaním ich tvrdo nacionalistického programu. Ak to aspoň niektorí bývalí opoziční politici pochopia, môžu iba získať. Aj v predčasných voľbách.
Tvrdenie buď Smer alebo SNS je falošné. Ak si dnes niekto veľmi želá Sulíkovu vládu s Matovičom, Bugárom a SNS, tak sú to predovšetkým Kotleba s Kollárom. Nič iné ich tak neposilní, ako možnosť štyri roky takúto obskúrnu koalíciu denne komentovať.
(Aktuálne.sk 10. 3. 2016)