Krátko po zostavení vlády prezident Andrej Kiska v prejave v parlamente použil termín „koalícia ochotných“. Požičal si ho do amerických prezidentov Billa Clintona a Georgea W. Busha. Kým obaja americkí prezidenti tento termín použili v zahraničnopolitických súvislostiach (Clinton v súvislosti s krízou okolo Severnej Kórey, Bush v súvislosti s odzbrojením Saddáma Husajna), slovenský prezident ho použil vo vnútropolitickom kontexte.
Prvou veľkou skúškou, či tu naozaj bude širšia koalícia ochotných, bol ďalší návrh na zrušenie Mečiarových amnestií. Žiadna koalícia ochotných sa však nekonala. Je smutným obrazom slovenskej politickej reality i politickej morálky, že ani na siedmy pokus sa koalícia ochotných nenašla. Mečiarove amnestie tak naďalej zostávajú čiernou škvrnou v novodobých dejinách Slovenska.
Druhou veľkou skúškou bolo odvolávanie ministra Kaliňáka. V čase, keď sa medializujú prepojenia ministra vnútra na biznismena Bašternáka i podozrenia z veľkých daňových podvodov, v čase, keď sa medializujú fakty, pre ktoré by v iných krajinách minister už dávno odstúpil, mohla koalícia ochotných konať. Mohla ukázať nový štýl a dať priechod princípu padni komu padni. Nestalo sa. Kaliňáka podržali aj poslanci za Most a Sieť a sám Béla Bugár mu viac razy verejne vyjadril dôveru. Takže opäť žiadna koalícia ochotných. Naopak, Bugárovo a Procházkovo rehabilitovanie Smeru a štýlu politiky i rétoriky Roberta Fica.
Okrem toho rázne odstavili špeciálneho prokurátora Špirka, ktorý vyšetroval pozadie Kaliňákovho biznisu. Teraz Kaliňákovi podriadená polícia vyšetruje Špirka. Je to jeden z najväčších úderov demokracii od čias mečiarizmu. Bugár a Procházka to v koalícii ochotne podporujú. Takúto má dnes podobu koalícia ochotných.
Prezident Kiska si vo svojom prejave predstavoval, že vďaka koalícii ochotných by sme ako spoločnosť mali získať nové zanietenie. Zatiaľ sú to však tisíce ľudí, ktoré majú ešte aspoň aké také zanietenie protestovať proti vláde chrániacej zlodejov. Nové zanietenie získavajú aj sponzori a kamaráti, čo dostávajú štátne zákazky. Spoločnosť ako taká však žiadne nové zanietenie nezískava. Získava len nové a nové podoby arogancie moci.
Prezident Kiska si tiež predstavoval, že koalícia ochotných postaví hrádzu extrémizmu a fašizmu. Lenže v samotnej vládnej koalícii je ľavicový extrémista i extrémista velebiaci Tisa a jeho režim. To len na okraj. Niektorí zástancovia tejto prapodivnej koalície dôvodili tým, že je to jediná možnosť ako zamedziť rast extrémizmu a fašizmu. Hoci hneď bolo jasné, že je to len alibi. Viacerí už pri zložení vlády upozorňovali, že Kotleba porastie práve vďaka tomu, že Most a Sieť mu vstupom do koalície so Smerom a SNS umožňujú štyri roky pohodlne budovať svoj extrémistický profil. Prieskumy to len potvrdzujú. Okrem toho extrémistické názory zaznievajú aj z mimokotlebovskej časti opozície. Takže žiadna hrádza extrémizmu a fašizmu.
To, v čom možno badať koalíciu ochotných je ochrana zlodejov, lámanie demokracie a neochota k spravodlivosti. To však nové zanietenie pre spoločnosť, ktoré si prezident tak veľmi želal, neprinesie. Práve naopak.
(Aktuálne.sk 11. 8. 2016)