Dnešný bojovne radikálny, a teda netradičný islamizmus prijal aj jeden donedávna cudzí jav – samovražedné atentáty, ktoré do tohto prostredia vniesla japonská družka jedného z palestínskych vodcov. Dlho však nikomu ani nenapadlo uvažovať nad tým, že by sa takýto prvok mohol týkať aj žien. Organizácia Hamas roku 1988 vo svojom prehlásení definovala ženu ako tvorkyňu mužského pokolenia, čo sa nápadne podobá nacistickej predstave o žene ako o matke, ktorá zásobuje vodcu svojimi synmi. Avšak už o jedno desaťročie neskôr toto vnímanie ženy prestalo byť výlučné, pretože začiatkom nového tisícročia sa objavil nový fenomén – ženy ako samovražedné atentátničky.
V roku 1997 sa k bin Ládinovi pripojil egyptský lekár Ayman al-Zawahiri, ktorý bol za terorizmus v Egypte v neprítomnosti odsúdený na smrť. Ako pred časom uviedol Birmingham Post-Herald, ešte v deväťdesiatych rokoch vycestoval na Balkán, aby tam zhromaždil finančné prostriedky pre svoje teroristické plány. Pod falošným menom sa s podobným cieľom pohyboval vo Švajčiarsku, Dagestane, Texase, Kalifornii i New Yorku. Stal sa osobným lekárom bin Ládina, jeho hlavným zástupcom i hlavným stratégom. Podľa pozorovateľov práve on bol popri vodcovi al-Kaidy pôvodcom myšlienky teroristických útokov v septembri 2001. Keď sa bin Ládin dlhší čas neukazoval na verejnosti, Zawahiri vo viacerých videonahrávkach vyzýval k boju proti Amerike a Západu.
Zawahiri predložil afgánskemu vodcovi Talibanu Mohammedovi Omarovi návrh, aby ženy rovnako ako muži mohli bojovať za idei moslimských bojovníkov a aby mohli byť nasadzované k samovražedným atentátom. Omar však s takýmto návrhom nesúhlasil a dôvodil tým, že ženy by svojou prítomnosťou mohli narušiť morálku mužov. Ďalším, i keď nemenej vážnym dôvodom odmietnutia bolo, že takýto počin by znamenal zrovnoprávnenie oboch pohlaví, čo je neprípustné. Naproti tomu Jordánec al-Zarkawi, azda najznámejší spomedzi irackých povstalcov, podporuje nasadenie žien k samovražedným atentátom, a to predovšetkým kvôli klesajúcemu počtu mužských dobrovoľníkov, ale aj kvôli tomu, že ženy môžu ľahšie prepašovať potrebné prostriedky. Zdá sa, že v tejto otázke začína byť moslimský bojový svet rozdelený.
Prvé samovražedné atentáty žien uskutočnili kurdské a tamilské separatistky (v Turecku a na Srí Lanke). Zaujímavosťou je, že tieto ženy nevyznávali islam. V Čečensku tzv. čierne vdovy (vdovy po bojovníkoch proti Rusom) prvýkrát udreli roku 2000, keď samovražedným atentátom usmrtili dvadsiatich siedmich vojakov ruskej armády. O dva roky neskôr osemnásť čiernych vdov uskutočnilo samovražedný atentát v Moskovskom divadle, kde zahynulo mnoho nevinných ľudí. Roku 2003 ďalšie skupiny čiernych vdov uskutočnili ďalších šesť útokov na ruské ciele.
Wafa Idris, prvá arabská samovražedná atentátnička z politických dôvodov, si roku 2002 pripevnila na telo bombu a potom sa odpálila na jednej autobusovej zastávke v Jeruzaleme, neďaleko budovy Westbank. Pri výbuchu zomrela aj jedna staršia pani a stopäťdesiat ľudí bolo zranených. Táto palestínska ošetrovateľka pracovala v utečeneckom tábore v Al-Amari neďaleko Jeruzalema. Vyšetrovanie potvrdilo, že bola členkou organizácie Fatah. Podľa slov príbuzných, dlhé roky ošetrovala deti, ktoré boli zranené izraelskými ozbrojenými zložkami pri rôznych nepokojoch, čo ju čoraz viac deprimovalo. Podobne bola deprimovaná aj situáciou Palestínčanov, a to nielen v tábore. Pre takýto atentát sa rozhodla zrejme aj v dôsledku tejto dlhotrvajúcej šokovej situácie.
Roku 2002 zlyhali nálože na tele ženy menom Sajida Mubarak al-Rishawi, ktorá sa spolu s manželom chcela odpáliť v hoteli spoločnosti Radison SAS v jordánskom Ammáne počas svadobnej hostiny, ktorá tam práve bola. Kým jej manželovi sa samovražedný atentát podaril, jej sa nepodarilo nálož odpáliť. Bol to prvý prípad, keď sa pre takýto atentát rozhodol manželský pár. Podľa vyhlásenia al-Kaidy, manželka sa dobrovoľne rozhodla pripojiť k svojmu manželovi. Milióny divákov v Jordánsku i okolitých krajinách mohli vidieť zábery, na ktorých s bombou na tele rozprávala, ako jej manžel nálož upevnil na telo. Zatkli ju v prenajatom byte na predmestí Ammánu. Podľa jej výpovede štyri dni pred atentátom prišli spolu s ďalšími teroristami z Iraku do Jordánska s falošnými pasmi. Aj za týmto atentátom, podobne ako za mnohými inými, stál al-Zarkawi. Práve Zarkawiho úspechy viedli mnohých moslimských radikálov k tomu, aby sa z Európy presťahovali do Iraku a bojovali spolu s ním.
V tom istom roku však svet zažil ďalší šok, keď tridsaťosem ročná Belgičanka z Charleroi Muriel Degauque spáchala samovražedný atentát neďaleko irackého mesta Baqubah. Po viacerých neúspešných vzťahoch s moslimskými mužmi sa zoznámila s istým mužom z Maroka, s ktorým odcestovala do jeho vlasti a čoskoro sympatizovala s moslimskými radikálmi. Cesta k explózii už potom nebola dlhá.
Tento fenomén však spôsobuje ťažkosti nielen v otázke súhlasu, či nesúhlasu so zaradením žien medzi islamských bojovníkov, a zvlášť s ich nasadzovaním k samovražedným atentátom, ale aj v otázke posmrtného života. Kým mužov ako mučeníkov po takomto atentáte pri vstupe do raja údajne čaká zástup sedemdesiatich dvoch panien, islamskí myslitelia a duchovní vodcovia nevedia odpovedať, čo, resp. kto čaká na ženy po ich samovražednom útoku. Je logické, že ak v pozemskom živote nemôže byť rovnoprávnosť medzi islamskými mužmi a ženami, potom tá nemôže byť ani po smrti. Zatiaľ sa preto veľmi opatrne zmieňujú iba o akomsi alternatívnom raji pre ženy. Niečo iné si však myslí napríklad mladá žena Thauria Hamur, ktorej sa v Izraeli nepodarilo explodovať. V rozhovore, ktorý poskytla vo väzení, sa vyjadrila, že tieto ženy sa premenia na „najčistejšiu a najkrajšiu formu anjelov na najvyššom hierarchickom stupni v nebi“.
(Domino fórum 16/2006, s. 11)