Nacionalizmus marí snahy o otvorenú spoločnosť
Pojmy „národ“ a „nacionalizmus“ sú pomerne nové pojmy. V ich dnešnom význame sa objavujú na prelome 18./19. storočia. Slovo „nacionalizmus“ je odvodené z latinského koreňa „natio“, ktorý znamená „národ“. Už dávni Rimania však rozlišovali medzi etnickým a politickým spoločenstvom. Na označenie etnického spoločenstva používali pojmy „natio“, „nationes“ a „gentes“, na označenie politického spoločenstva používali pojem „populus“.
Na pojem národ však dodnes nejestvuje všeobecne používaná definícia, a to predovšetkým z toho dôvodu, že samotné formovanie národov prebiehalo rôznymi spôsobmi. Okrem toho pojmy národa sa odlišujú aj podľa významových útvarov, ktoré sú prítomné počas formovania tohto pojmu, čo znamená, že hovoríme napríklad o historickom, filozofickom, sociologickom, či etnologickom pojme národa. Pojmy národa sa odlišujú aj podľa vývinovej etapy ľudstva – hovoríme napríklad o starovekom národe. Podľa jednej z definícií je národ „historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí so spoločným jazykom, územím, hospodárstvom, históriou, kultúrou a psychikou“ (Krátky slovník slovenského jazyka, Bratislava 2003).
Zrod moderných národov
Zmeny na prelome 18. – 19. storočia, ako napríklad vznik moderného parlamentarizmu, či priemyselnej výroby, alebo rozširovanie a prudký vývoj miest, napomohli zrodu nového spoločenského systému. Práve od tých čias môžeme hovoriť aj o nacionalizme. V stredoveku bola kľúčovým prvkom identity príslušnosť k obci, náboženstvu, cechu, či panstvu. V Uhorsku pojem „natio Hungarica“ označoval všetkých šľachticov Uhorska bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Od prelomu 18. – 19. storočia sa v novej spoločnosti práve príslušnosť k národu stáva jedným z kľúčových prvkov vytvárajúcich identitu. Navyše príslušnosť k národu sa vymedzuje zväčša podľa jazyka.
V priebehu novodobých dejín sa vytvorili dve teórie o vývoji moderných národov. Jedna hovorí o národe ako o prirodzenom ľudskom spoločenstve, podľa druhej sú národy umelými produktmi modernizácie. Prví autori teórie o národe ako prirodzenom spoločenstve zdôrazňovali predmoderné korene národa, ako napríklad úlohu etník pred zrodom národov a pod. Podľa Herdera a Fichteho sú národy plynule meniace sa etnické a kultúrne entity. Každá takáto entita má podľa nich svoj vlastný charakter i národného ducha. Podľa tejto teórie sa národy vyvinuli z etník prirodzeným vývojovým procesom smerujúcim k vyššej forme spoločenstva. Podľa Athonyho Smitha sa vznikajúce národy vyvíjali na kultúrnych a jazykových danostiach etnických spoločenstiev. Smith vidí dve fázy vývoja od etník k národom: najprv sa etnické väzby stávajú tesnejšími vnútri jedného etnika a potom v druhej fáze sa objavuje politické, spoločenské a hospodárske sebauvedomenie vnútorne integrovaného etnika a vzniká národ. V tejto teórii je však závažná otázka, kde je hranica medzi etnikom a národom. Za túto hranicu sa zväčša považuje politické sebauvedomenie. Tam, kde dochádza k politickému sebauvedomeniu, môžeme hovoriť o národe v dnešnom význame.
K najznámejším zástancom teórie o národe ako o umelom produkte modernizácie patrí Benedict Anderson, ktorý národ nevníma ako organický celok, ba podľa neho nie je ani spoločenstvom. Národ vzniká moderným vzdelávacím procesom, pričom pomocnými nástrojmi sú médiá a politická socializácia. Podľa Ernsta Gellnera národ nie je prirodzenou ideou, ale je súborom ideí a symbolov, ktoré v určitom historickom okamihu boli umelým spôsobom akoby oživené a ktoré zjednodušením skutočnosti umožňujú túto skutočnosť prežívať kolektívne a zrozumiteľne. Vznik občianstva i priemyselná revolúcia narušili heterogénnu formu starých spoločenstiev a homogenizovali ju. Gellner však upozorňuje, že práve toto spôsobilo, že v identite vzniklo určité vákuum, ktoré mala naplniť práve umelo vytvorená idea národa. Keďže sa rozpadla predchádzajúca mikroidentita, bolo nutné vytvoriť makroidentitu. Preto sa elity novej spoločnosti snažili umelým spôsobom vytvoriť národ. Podľa Gellnera nejestvuje jediný národ, ktorý by mohol svoj pôvod odvodiť od jedného etnika. Napriek tomu je však typickou črtou nacionalizmu, že svoje zdôvodnenie hľadá v minulosti a hovorí o prirodzenom a pradávnom jestvovaní národa.
Herderov vplyv
Z hľadiska pojmu národ je dôležitá otázka, či príslušnosť k národu sa vymedzuje na základe objektívnych kritérií, alebo na základe subjektívneho presvedčenia. Rovnako dôležitá je otázka, či národné tradície dostávame ako hotové a iba ich pestujeme, alebo my sami ich vytvárame. V uplynulých storočiach bola v tejto téme kľúčová otázka, aké sú charakteristické črty, podľa ktorých môžeme jednoznačne určiť, čo je národ a kto k nemu patrí. Tak boli vytvorené kritériá ako spoločný jazyk, história, územie, kultúra a pod. Dnes však už panuje presvedčenie, že je nutné uvažovať aj o vnútorných (subjektívnych) presvedčeniach jednotlivcov.
Na rozdiel od staroveku i stredoveku v novoveku je pojem národ veľmi úzko spätý s politickým dianím a so štátom. Stotožňovanie národa a štátu sa spája predovšetkým so zrodom doktríny o národnej suverenite. Od čias, keď Locke a Rousseau spojili pojem národ s jeho politickou legitimitou, bolo prirodzeným úsilím národov mať vlastné, samostatné územie. Takéto ponímanie národa bolo hnacím motorom národných hnutí slovanských národov Habsburgskej ríše v 19. storočí.
V týchto hnutiach panovalo presvedčenie, že parlamentarizmus i spravovanie vecí verejných môžu byť úspešné jedine v homogénnom národnom prostredí. Na ich národné povedomie mali najväčší vplyv myšlienky jazykovedca a filozofa J. G. Herdera. V jeho diele videli národní buditelia vo východnej časti monarchie ideologické posilnenie svojho úsilia. Marxov pojem „národy bez dejín“ poukazuje na skutočnosť, že tieto národy nemali za sebou výraznejšie etnické dejiny. S veľkým úsilím si museli vytvoriť svoje dejiny a predstaviť svetu národnú kultúru. Herderova filozofia bola pre tieto národné hnutia príťažlivá aj preto, že za charakteristické črty národov miesto veľkých hrdinov považoval jazyk a ľudovú poéziu. „Národ“ u Herdera znamená tvorcov a šíriteľov ľudovej poézie, ľudového umenia a pod. V publicistike slovanských národov z týchto čias sa často odzrkadľovali jeho myšlienky o podmienkach národnej existencie. Aktualizovanie Herderových téz bolo zo strany slovanských národov otvorenou polemikou s rakúskym pojmom národa.
Keďže tieto národy nemali politickú moc, museli dať do pohybu kultúrne sily. Národné hnutia tak vyzývali na povstanie proti cudziemu „utláčateľovi“, pričom sa odvolávali na národný jazyk, zvyky, či kultúru. V tomto pohybe a s týmto cieľom ďalej vyvíjali svoj písomný jazykový prejav, literárnu kultúru a vyrábali si hrdinskú minulosť, prípadne minulosť útlaku.
Nespracované dejiny
V povojnovom mierovom období princíp národného sebaurčenia sa stal pohnútkou pre nové vlny nacionalizmu. Súčasnosť však ukazuje, že nacionalizmus nebol len prechodný jav, ale že sa s rôznou intenzitou a v rôznych formách opakovane objavuje. Lojalita k štátu ešte neznamená stotožnenie sa s väčšinovým národom v štáte, alebo na druhej strane ešte neznamená rešpektovanie identity menšiny alebo jej potrieb, dôstojnosti a práv.
Až donedávna teoretici moderného štátu stavali svoje teórie na idei národného štátu. Dnes však stojíme pred výzvami etnickej plurality. Na druhej strane však v konfrontácii názorov na miesto národného štátu v modernom a globalizujúcom sa svete môžeme súhlasiť s Dahrendorfom, že „napriek častému hľadaniu novej identity – európskej, latinskoamerickej alebo inej, i dokonca akejsi »svetovej občianskej spoločnosti« – sa cíti väčšina ľudí doma vo vlastnej krajine: v národnom štáte, ktorého sú občanmi“. Podľa Dahrendorfa národný štát pre väčšinu ľudí „naďalej zostáva relevantnou jednotkou spolupatričnosti a občianskej angažovanosti“. Nacionalizmus však „marí akékoľvek snahy o vytvorenie komunity otvorených spoločností“. Popri tom sú však výzvy etnickej plurality vážne a naliehavé.
Komunistická kultúrna politika zámerne nerozlišovala medzi pojmami „národný” a „ľudový”. Tak sa otupoval hrot hľadania národnej identity a čoraz viac sa posúvala úroveň kultúry smerom k ľudovej. Preto bol všemožne podporovaný práve ten typ kultúry, ktorý neznamenal nijaké ohrozenie pre politický a spoločenský systém – ľudová kultúra, ľudové umenie, t. j. folklór. Folklór sa stal politickým nástrojom pre navodenie falošnej identity, ako aj pre legitimitu spoločenského systému. Ten účelovo zotieral rozdiely v identitách bratských krajín. Tak bolo priam nemožné objaviť svoju vlastnú kultúrno-historickú identitu, ako aj skutočné identity a charakteristické črty susedných socialistických krajín.
V našej novodobej kultúre sme si už dokázali vytvoriť konsenzus v základných hodnotách spoločenskej komunikácie. Naďalej však máme ťažkosti s naratívnymi prvkami identity – nevieme, na čo a akým spôsobom (v akej interpretácii) sa máme pamätať a na čo nie. Ešte sme nedokázali spracovať naše vlastné dejiny 20. storočia. Aj to napokon napomáha nacionalistickým excesom.
(DF 22/2006, s. 3)