Mnohí diktátori sa vyhli spravodlivosti a žijú v pohodlí
Zdá sa, že v októbri by mohol byť vynesený rozsudok v procese s bývalým irackým diktátorom Saddámom Husajnom. Blízky koniec tohto súdneho procesu je príležitosťou aspoň stručne sa pozrieť na osudy niektorých diktátorov a autokratov. Mnohí z nich sa dostali k moci s tichým súhlasom veľmocí, alebo dokonca ako ich spojenci. A mnohí unikli spravodlivosti aj napriek tomu, že vybudovali kruté diktatúry, korupčné systémy a utláčateľské režimy, v ktorých boli ľudské práva pošliapané a ktoré si vyžiadali nespočetné množstvo nevinných obetí.
Jean-Calude Duvalier (Haiti)
Diktátora Francoisa Duvaliera, otca Jean-Calude Duvaliera, nazývali jednoducho Papa Doc. Jean-Caludu potom nazvali Baby Doc. Po otcovej smrti roku 1971 Jean-Calude už ako devätnásťročný okúsil opojenie diktátorskou mocou. Administratívu prenechal matke a on sám sa zúčastňoval iba na reprezentatívnych podujatiach. Hneď po prevzatí moci síce prepustil niekoľkých politických väzňov a zjemnil cenzúru, no nevzdal sa právomoci vymenúvať sudcov a úradníkov a nestrpel nijakú opozičnú činnosť. Počas jeho vlády sa korupcia na Haiti rozmohla tak ako nikdy predtým. Až šesťdesiatštyri percent štátnych príjmov bolo presunutých na bankový účet diktátora. V správe Transparency International z roku 2004 sa uvádza, že Jean-Calude Duvalier bol šiesty najskorumpovanejší politik sveta za posledných dvadsať rokov. Z vlastníctva štátu si údajne prisvojil až osemstomiliónov dolárov. Za čias oboch diktátorov bolo na Haiti z politických dôvodov zavraždených takmer šesťdesiattisíc nepohodlných osôb. Baby Doc aj priamo v prezidentskom paláci mučil a zastrelil väzňov. Svojím príbuzným umožnil v krajine vybudovať veľkú sieť obchodu s kokaínom.
Potom, ako sa roku 1986 v krajine zdvihla mohutná vlna odporu proti diktatúre, usporiadal veľkú párty a ušiel z krajiny. Kúpil si vilu na francúzskom pobreží, kde žil v prepychu a jazdil na Ferrari. Dnes žije v utiahnutosti. Roku 1999 ho istý francúzsky aktivista za ľudské práva zažaloval za ilegálny príchod do Francúzska. Lenže súd Duvaliera neodsúdil tvrdiac, že uvedený aktivista nijak netrpel kvôli Duvalierovej prítomnosti vo Francúzsku a preto je žaloba neopodstatnená. Súd tiež vyhlásil, že nepozná miesto Duvalierovho pobytu, preto by proti nemu ani nemohol byť vedený súdny spor. Žalobca sa potom vyjadril, že takýto postoj súdu dokazuje, že Francúzsko poskytuje Duvalierovi politickú ochranu. Duvaliera sa pokúsili žalovať viacerí haitskí utečenci, ale francúzske úrady argumentovali tým, že nevedia, kde sa Duvalier nachádza a navyše pravdepodobne je aj chorý. Duvalier však bol videný v Paríži i v Cannes, no ani tak sa postoj francúzskych úradov nezmenil. Paradoxne sám Duvalierov advokát potvrdil, že jeho klient je úplne zdravý a stále žije vo Francúzsku.
Désiré Bouterse (Surinam)
Po zvrhnutí demokratickej vlády sa roku 1980 stal predsedom vojenskej rady dôstojník Désiré Delano Bouterse. V Suriname vládol vojenský režim aj napriek tomu, že vládne politické funkcie boli obsadené civilnými osobami. Bouterse stál na čele tohto režimu do roku 1987 a potom aj v rokoch 1990 – 1991. V časoch vojenského režimu vládla v krajine tvrdá cenzúra tlače a boli obmedzené aj politické práva. Predpokladá sa, že roku 1982 dal zavraždiť pätnásť nepohodlných ľudí spomedzi opozičných politikov, novinárov, sudcov a odborárov. I keď tvrdí, že tieto likvidácie dal nariadiť iný, dnes už zosnulý člen vojenskej rady, mnohí sú presvedčený, že to bol práve on, kto tak rozhodol. Roku 1986 došlo k veľkej čistke, v ktorej vojsko odstránilo stúpencov istého generála, ktorý vyjadroval nespokojnosť s Bouterseovým diktátorským vojenským režimom.
Roku 1999 bol v Holandsku obvinený z obchodovania s drogami. Podľa obžaloby bol v rokoch 1989 – 1997 šéfom celej siete na pašovanie drog, ktorá zo Surinamu do Holandska prepašovala tisíctristo kilogramov kokaínu. V neprítomnosti ho odsúdili na jedenásť rokov väzenia, no Bouterse si z toho ťažkú hlavu robiť nemusí, pretože Surinam nemá s Holandskom dohodu o vydaní stíhaných osôb.
Minulý rok získala Bouterseho strana dvakrát taký počet poslancov ako v predchádzajúcom volebnom období. Podľa prieskumov ju volili zväčša chudobní ľudia a mladí ľudia nespokojní so situáciou v krajine. Spojené štáty i Holandsko však už pred voľbami avizovali, že v prípade Bouterseho volebného úspechu nezaručujú dobré vzťahy so surinamskou vládou. Bouterse má však dnes inú starosť. Jeho syn je zatknutý a obvinený z krádeže jedenástich luxusných áut a z obchodovania s drogami a zbraňami.
Doo-hwan (Južná Kórea)
Chun Doo-hwan roku 1955 ukončil vojenskú akadémiu. Hneď po skončení školy sa pridal k skupine Hanahoi, ktorá pripravovala prevrat a prevzatie moci. Roku 1979 bol poverený vyšetrovaním vraždy prezidenta Park Chung Hea. Šikovne využil ponúknutú príležitosť a odstavil viacerých vplyvných členov armády, aby nad ňou on sám prevzal kontrolu. Roku 1980 sa vyhlásil za šéfa rozviedky, neskôr sa však venoval výlučne politickej moci. Už pri prevzatí moci sa proti nemu postavili niektoré provincie, no Chun Doo-hwan proti nim poslal armádu. Výsledkom vojenských zásahov boli tisíce mŕtvych. Vytvoril vládu spoločne s tromi generálmi, pričom táto úzka vládnuca suita si vyhradila právo meniť a odsúhlasovať legislatívu. Vo volebnej fraške sa nechal zvoliť za prezidenta a okamžite zasiahol proti všetkým významnejším politikom z minulých rokov. Až osemsto ľuďom zakázal vykonávať politickú činnosť. Niekoľko tisíc úradníkov falošne obvinil z korupcie a vylúčil ich zo zamestnaní a dal skonfiškovať ich majetky. Zaviedol aj cenzúru tlače a tridsaťdvatisíc úradníkov, obchodníkov a učiteľov dal na tri dni zatvoriť do niekoľkých táborov, kde sa museli zúčastniť na „prevýchove“ a na osvojení si nových životných i spoločenských pravidiel. K poprave opozičného vodcu Kim Dae-junga roku 1980 nedošlo iba vďaka silnému protestu Spojených štátov.
Keď sa roku 1988 vzdialil z politiky, na dva roky odišiel do budhistického kláštora. Roku 1996 bol obvinený z korupcie a neskôr aj z vlastizrady. Súd ho odsúdil na trest smrti. Avšak nový prezident, niekdajší väzeň svedomia Kim Dae-jung (roku 2000 získal Nobelovu cena mieru) hneď po prevzatí prezidentských právomocí vyhlásil reformu, ktorá mala garantovať dodržiavanie ľudských práv a jedným z prvých krokov bola široká prezidentská amnestia. Prezidentskou milosťou Chun Doo-hwanovi trest smrti zmenili na doživotie. O rok neskôr však dostal úplnú milosť a mohol opustiť väzenie. Pred bránami ho vítal početný dav stúpencov. Niekdajšiemu diktátorovi Chun Doo-hwanovi udelil milosť ten, koho on kedysi neľútostne a bez mihnutia oka nespravodlivo odsúdil na smrť.
Hossain Ershad (Bangladéš)
Po ukončení univerzitných štúdií roku 1952 vstúpil do pakistanskej armády (Bangladéš v tom čase patril k Pakistanu a nazýval sa Východný Pakistan). Keď sa roku 1973 Bangladéš osamostatnil, stal sa generálom bangladéšskej armády. Roku 1980 začali jeho politické aktivity a o dva roky neskôr prevzal moc v krajine. Jeho vládnutie sa vyznačovalo vysokou korupciou, opozícia bola potlačovaná, dokonca sa nemohla ani organizačne vybudovať.
Po čase sa v krajine zdvihla vlna odporu proti jeho diktátorskému a autokratickému vládnutiu, a tak roku 1987 rozpustil parlament. Roku 1990 po masových protestoch sa už vzdal moci. Bol zatknutý a v nasledujúcom roku bol obvinený z korupcie. Súd ho odsúdil a dostal sa do väzenia. Po šiestich rokoch sa na kauciu dostal na slobodu. Potom nasledovali ďalšie súdne procesy, v ktorých bol obžalovaný z korupcie a roku 2002 bol obvinený z vraždy jedného generála. Odsúdený však už nebol.
Ibrahim Babangida (Nigéria)
Roku 1962 vstúpil do nigérijskej armády, v ktorej slúžil až do roku 1976. Potom pracoval vo vojenskej vláde Oluseguna Obasanja. V Nigérii sa povráva, že odvtedy mal prsty v každom prevrate. Po páde Obasanjovej vlády roku 1979 šikovne prešiel na stranu nového predsedu vojenskej vlády Buhariho, aby napokon roku 1985 sám prevzal moc a prisľúbil, že skoncuje s neprávosťami, ktoré sa množili za Buhariho čias. Sľúbil dodržiavať ľudské práva a prepustil niekoľkých politických väzňov. No čoskoro začal potláčať opozíciu, zrušil niekoľko novín a dal uväzniť viacerých novinárov. Podľa jeho kritikov má prsty aj vo viacerých politických vraždách. Počas jeho vlády sa zvýšila nezamestnanosť a rapídne sa zvýšili ceny. V osemdesiatych rokoch predstavitelia vojenského režimu spreneverili dvanásť miliárd dolárov, z čoho veľkú čiastku spreneveril sám Babangida, ktorý je považovaný za jedného z najskorumpovanejších afrických vládcov vôbec. Koncom osemdesiatych rokov do všetkých dôležitejších funkcií dosadil moslimov.
Aj trinásť rokov po jeho páde je považovaný za najbohatšieho a najvplyvnejšieho muža Nigérie, ktorý si napríklad mohol dovoliť viackrát sa nedostaviť pred súd, ktorý vyšetroval zločiny nigérijského vojenského režimu. Ibrahim Badamosi Babangida mal byť vzatý na zodpovednosť za vraždu šéfredaktora istých novín, ku ktorej došlo roku 1986. Keď sa opakovane nedostavil pred súd, na obvinenie proti nemu sa akosi zabudlo. Okrem tohto prípadu, ktorý sa rozplynul v éteri, doteraz nebol proti nemu vedený žiadny súdny spor, údajne pre nedostatok dôkazov proti nemu. V skutočnosti však v tom hrá rozhodujúcu úlohu zrejme to, že Babangida je dnes jedným z kľúčových obchodných partnerov terajšieho premiéra Obasanja, ktorý vládol už v sedemdesiatych rokoch a pre ktorého už vtedy pracoval. Miliardár Babangida nie je iba obchodným partnerom, ale aj politicky patrí medzi hlavných podporovateľov Obasanju. Takto sa skutočne nemusí obávať. No už dnes sa nahlas vyslovuje podozrenie, že Babangida za túto podporu požiadal premiéra Obasanju, ktorého druhé funkčné obdobie skončí na budúci rok, aby ho vymenoval za svojho nástupcu.
(DF 38/2006, s. 10 – 11)