Mnohí diktátori sa vyhli spravodlivosti a žijú v pohodlí
Pokračujeme stručným pohľadom na osudy niektorých diktátorov a autokratov, ktorí sa vyhli spravodlivosti, hoci stáli na čele krutých režimov a sú zodpovední za likvidácie oponentov, za pošľapávanie ľudských práv, za zločiny proti ľudskosti, obrovskú korupciu a pod. Mohli by sme menovať aj iných, napríklad argentínskeho diktátora Rafaela Videlu, či Efraína Montta z Guatemaly. Jednotlivé príbehy svedčia aj o tom, že vyrovnávanie sa s minulosťou nie je jednoduché a naráža na množstvo prekážok. Svedčia však aj o smutnom a bolestivom paradoxe dejín, ktorý je zároveň varovaním.
Suharto (Indonézia)
Mohammad Haji Suharto najprv pracoval ako bankový úradník, potom vstúpil do holandskej kolonizačnej armády. Po odchode holandskej armády z krajiny, pracoval v mierových zložkách japonskej armády a po druhej svetovej vojne vstúpil do indonézskej armády. Koncom päťdesiatych rokov po prvých voľbách vojenskou silou zakročil proti nespokojencom v západnej časti krajiny. Prinieslo mu to uznanie, no v tom istom čase vysvitlo, že má prsty v pašovaní cukru. Preto naraz prišla odmena i trest: bol povýšený, ale zároveň preložený. Roku 1965 s podporou CIA prevzal moc. O dva roky neskôr úradoval ako prezident, hoci oficiálne ním nebol. Roku 1968 už bol oficiálne vymenovaný za prezidenta.
Podľa odhadov má na svedomí odstránenie minimálne pol milióna nespokojencov, nepohodlných osôb, oponentov a kritikov. Podľa istého generála, ktorý bol Suhartovým blízkym človekom, pri krvavých zrážkach boli vyhladené celé dediny a mestečká, spolu asi tri milióny ľudí. Za Suhartových čias dôstojník Sarwo Eddie chodil po krajine so zoznamom údajných komunistov a všade poveril miestne ozbrojené zložky ich likvidáciou. V krajine sa rozmohla aj obrovská korupcia. Počas Suhartovej vlády jeho rodina spreneverila približne pätnásť miliárd dolárov.
Suharto bol roku 2002 obvinený z korupcie. Lekár však konštatoval, že Suharto je chorý a nemôže sa dostaviť pred súd. Zakaždým, keď boli snahy postaviť bývalého diktátora pred súd, ten sa tomu vyhol odvolaním sa na zlý zdravotný stav. Naďalej žije v Indonézii, no na jar tohto roku bol na štyri týždne hospitalizovaný. Prekonal infarkt a mal problémy s obličkami. Generálny prokurátor sa už pred štyrmi rokmi o možnom súdnom procese proti Suhartovi vyjadril dosť skepticky.
Augusto Pinochet (Chile)
Pochádza z rodiny bretónskych prisťahovalcov. Vyštudoval vojenskú akadémiu i právo. Roku 1973 už patril medzi popredných mužov v Chile. V septembri toho istého roku nariadil bombardovanie a obliehanie prezidentského paláca, počas ktorého ľavicový prezident Salvador Ellende spáchal samovraždu. Po vojenskom prevrate rozpustil parlament, zakázal ľavicové strany, nariadil prísnu cenzúru a zakázal akúkoľvek politickú činnosť. Roku 1980 zavedením ľudového hlasovania zlegalizoval svoju moc, ktorá trvala do roku 1988, keď ju práve v ľudovom hlasovaní stratil. V nasledujúcom roku odovzdal vládu demokraticky zvolenému Patriciovi Aylwino, no až do roku 1998 si ponechal vysokú vládnu funkciu. Potom mu udelili doživotné členstvo v senáte.
Keď bol roku 1998 v Británii na liečení, zatkli ho na základe zatykača vydaného španielskym sudcom Baltasarom Garzónom Realom za mučenie a zavraždenie španielskych občanov. Viac ako rok bol potom v domácom väzení. Celý ten čas prebiehala diskusia medzi právnikmi, či vôbec môže byť postavený pred súd a či môže byť vydaný do Španielska, alebo vyhostený domov do Chile. Hoci konečný verdikt znel, že nemá právo na politický azyl a môže byť súdený, britský minister vnútra rozhodol, že kvôli zdravotnému stavu má byť poslaný späť domov. Nezávislí lekári však tvrdili, že tento dôvod neobstojí. Po návrate do Chile sa medzi kompetentnými rozpútali diskusie, či s ohľadom na jeho zdravotný stav má byť postavený pred súd, alebo nie. V tom nejestvoval jednotný názor. Obvinenia sa týkali jednej vraždy, príkazu na zavraždenie 119 disidentov, falšovania pasu a daňových podvodov. Po výpovedi bývalého šéfa tajnej polície bol spolu so svojím synom obvinený aj z pokusu o získanie chemických a biologických zbraní a z pašovania kokaínu. Deväťdesiatročný Pinochet je od novembra minulého roku v domácom väzení v bohatej štvrti Santiaga de Chile.
Mengistu Hailé Mariam (Etiópia)
Roku 1966 skončil vojenskú akadémiu a vstúpil do komisie, ktorá združovala ozbrojené sily, políciu a vojsko. Táto komisia roku 1974 odvolala cisára Selasiea, pričom sám Mengistu Hailé Mariam vydal príkaz na likvidáciu cisára a jeho šesťdesiatich blízkych ľudí. O tri roky neskôr už sám prevzal všetku moc. Zaviedol komunistickú diktatúru, vďaka čomu získal pomoc niekdajšieho Sovietskeho zväzu i Varšavskej zmluvy. Akcie nespokojencov nazval bielym terorom a oni nazvali jeho vládu červenou diktatúrou. Zaviedol veľké čistky, zbavoval sa svojich oponentov a napokon aj mnohých svojich spojencov. Roku 1974 z politických dôvodov bolo zavraždených niekoľko sto mladých ľudí. V rokoch 1977 – 1979 dal mučiť a odstrániť desaťtisíce svojich kritikov, oponentov, nespokojencov, vzbúrencov. Tiež dal vysťahovať niekoľko tisíc poľnohospodárov. Proti nespokojným občanom neraz používali aj napalm. V osemdesiatych rokoch sa snažil kopírovať sovietsky režim a roku 1987 Etiópiu premenoval na Etiópsku ľudovo-demokratickú republiku. Po páde socializmu v Európe a po rozpade Sovietskeho bloku, čoraz väčšmi získavali prevahu jeho oponenti a jeho moc postupne slabla, až ho napokon roku 1991 vyhnali z krajiny. Spolu s rodinou ušiel do Zimbabwe. Podľa odhadov jeho diktatúra je zodpovedná za približne pol milióna nevinných obetí.
Roku 1994 sa v Etiópii začal proces proti sedemdesiatim trom reprezentantom diktatúry za zločiny proti ľudskosti. Proti Mengistovi a ďalším dvadsiatim piatim osobám bol vedený proces v ich neprítomnosti. V procese sa uvádzali dôkazy o zavraždení 1823 osôb, vrátane cisára, a o zmiznutí 198 ľudí. Podľa obžaloby boli títo ľudia režimu tiež zodpovední za smrť stotisíc ľudí v dôsledku násilného vysťahovania zo svojich oblastí. Roku 1997 bolo obžalovaných ďalších 5198 výkonných členov režimu. Kým v Etiópii boli odsúdení mnohí za uvedené zločiny, hlava režimu, Mengistu Hailé Mariam si môže pokojne nažívať v exile, pretože Zimbabwe ho aj napriek opakovanej žiadosti odmietlo vydať späť do Etiópie. Mengistu vo svojom exile požíva mimoriadne vrúcnu ochranu premiéra Mugabeho. Proces proti nemu tak prebieha už dlhý čas v jeho neprítomnosti.
Arap Moi (Keňa)
Najprv bol učiteľom, neskôr sa stal poslancom a založil vlastnú politickú stranu a v rokoch 1960 – 1961 sa stal ministrom. Po získaní nezávislosti Kene sa roku 1964 stal ministrom vnútra. Roku 1978 prevzal moc v krajine. Na začiatku prepustil politických väzňov a dal vyšetriť prípady korupcie, no zaviedol systém jednej strany a tajná polícia prinútila takmer všetkých jeho oponentov opustiť krajinu. Tajná polícia zriadila mučiarne, v ktorých sa obete pravidelne striedali. Roku 1990 už bol nútený pripustiť systém viacerých strán, no odvetou za tento nútený ústupok bola séria politických vrážd. Presadil zákon, ktorý umožňoval prezidentovi mimoriadne kompetencie v situácii ohrozenia bezpečnosti krajiny. Moi potom viackrát vyhlásil stav ohrozenia a proti pokojnej opozícii nasadil bezpečnostné zložky. Ostro vystupoval proti cirkvi, intelektuálnej i politickej elite, aj proti keňským emigrantom. Vedel tak šikovne používať propagandu, že dodnes je u veľkej časti obyvateľstva obľúbený. Školám dával mlieko zdarma, stretával sa s ľuďmi a získaval si ľudí zväčša z vidieka. Roku 2002 podľa ústavy už nemohol kandidovať v prezidentských voľbách. V hlavnom meste ho pri odchode z úradu vyprevádzal mohutný dav vyjadrujúci veľkú kritiku jeho spôsobu vládnutia i celého režimu. Po odchode z politiky prijal vedenie nadácie, ktorá sa venuje mierovým aktivitám v oblastiach východnej Afriky.
Viaceré organizácie, ktoré sa venujú otázkam ľudských práv, viackrát upozornili na zodpovednosť, ktorú nesie bývalý keňský diktátor. Dnes je zrejmé aj to, že Moi vedel o jednej z najväčších korupčných afér v dejinách Afriky, v tzv. Goldenbergovej afére, v ktorej šlo o pochybné obchodovanie so zlatom. Úrady preto vyšetrujú mieru jeho účasti v tejto afére, ktorej účastníkmi boli aj jeho synovia. Tým už úrady kvôli tejto veci odňali cestovný pas. Medzi jeho politickými protivníkmi sa povráva, že by sa chcel vrátiť na čelo svojej strany, ktorej pozícia sa po jeho odchode z politiky výrazne oslabila.
Hisséne Habré (Čad)
Študoval politické vedy v Paríži a potom pracoval ako vládny úradník. Začiatkom sedemdesiatych rokov vstúpil do povstaleckej skupiny Forces Armées du Nord (FAN), ku ktorej ho však jeho nadriadení pôvodne poslali presvedčiť vedenie skupiny, aby zložili zbrane. Roku 1974 prevzal velenie skupiny. Roku 1978 sa už stal predsedom vlády, no po roku musel z postu odstúpiť. Roku 1982 však prevzal moc, vymenoval sa za prezidenta a zrušil post predsedu vlády. Moci sa musel vzdať roku 1990. Zvlášť v počiatkoch ho podporovala americká aj francúzska vláda v nádeji, že takto zabránia rozpínavým mocenským plánom Moamera Kadháfího.
Habréa nazývajú aj africkým Pinochetom. Podľa komisie, ktorá vyšetrovala zločiny a nezákonnosti, ktorých sa dopustil počas vládnutia, má na svedomí zavraždenie asi štyridsaťtisíc ľudí z politických dôvodov. Počas jeho vlády bolo asi dvestotisíc ľudí mučených, najčastejšie spomedzi tých, ktorí nesúhlasili s jeho vládnutím. Za jeho čias sa tajná polícia dopustila mnohých zločinov proti ľudskosti. Obľúbeným spôsobom mučenia bolo, že obeti nechali vyhladovať až k smrti. Roku 1990 ho však donútil opustiť krajinu jeden generál, ktorý mal podporu Líbie. Habré ušiel do Senegalu, kde sa stal otcom štyroch detí. Až do zatknutia žil utiahnutý, údajne vstúpil do jednej islamskej sekty.
Čadský diktátor je obvinený zo zločinov proti ľudskosti, z vojnových zločinov a z mučenia nevinných ľudí. Prvýkrát bol obvinený v Senegale, no nebol odsúdený. Oznámenie na neho podali aj na medzinárodnom súde, ktorý po štyroch rokoch pátrania vydal na Habrého medzinárodný zatykač. Zatkli ho minulý rok v Senegale, no senegalská vláda ho odmietla vydať s odôvodnením, že Afričania majú byť súdení v Afrike. Podľa senegalskej vlády by čoskoro mal byť postavený pred súd.
(DF 39/2006, s. 10 -11)