Spor o novú podobu spoločnosti i nový vzťah k tradícii viedol kedysi k tridsaťročnej vojne. Tá však nepriniesla konečný úspech žiadnej zo zúčastnených strán. Spočiatku náboženský konflikt prerástol do spoločenského konfliktu, až napokon unavená a vyčerpaná spoločnosť vytesnila to, z čoho konflikt vznikol.
Kresťanstvo, respektíve náboženstvo sa tak čoraz viac začalo považovať za niečo, čo patrí do privátnej sféry. Takáto reakcia bola pochopiteľná a viedla k oslobodeniu spoločnosti od cirkevnej dominancie a neprimeranej previazanosti štátu s náboženstvom. Čoskoro sa však zabudlo na to, že ono vytesnenie náboženstva do privátnej sféry bolo len záchrannou akciou, aby náboženské spory už viac nemohli ruinovať spoločnosť, a že v nových, pokojných a zrelších podmienkach je potrebné nájsť nový vzťah medzi spoločnosťou a náboženstvom.
Na druhej strane však hodnoty ako sú sloboda, tolerancia či ľudské práva boli naplno objavené a postupne presadzované práve v tomto historickom kontexte.
Kvôli rôznym skúsenostiam z minulosti sa bude zrejme ešte dlho vynárať podozrenie i obava, či náboženstvo, resp. cirkev nechce opäť nejakým spôsobom ovládnuť verejný priestor, či ho nechce opäť akosi privatizovať (hoci inak než v minulosti). Táto obava nie je neopodstatnená a v zrkadle dejín a dejinných skúseností jej možno veľmi dobre rozumieť. Preto je potrebná na strane cirkvi pokora pred vlastnými dejinami a v ich zrkadle pokora pred spoločnosťou či svetom, v ktorom sa neraz v mene náboženstva a vlastnenia pravdy prispelo k princípu krutosti. Na druhej strane však spoločnosť musí pripustiť, že potrebuje aj hlbšie pohnútky, a tiež uznať, že napríklad sociálne či charitatívne pôsobenie cirkví je na osoh všetkým.
Hľadanie tejto koexistencie je dlhá a náročná cesta, na ktorej sa ešte nejaký čas budú v plnej miere vynárať ozveny bolestivých dejinných skúseností. O to viac, že na Slovensku sme dostatočne nevyriešili (aj keď legislatívne a vedecky áno) vzťah k režimu, ktorý sa odvolával na kresťanstvo, no spojil sa s nacizmom, aktivoval jeho ľudácku podobu a produkoval tisíce nevinných obetí.
V kontexte našej dejinnej skúsenosti, ako aj v kontexte oživovania fašistických póz a ideí je napríklad pozývanie fašistov na oslavu Sviečkovej manifestácie viac než nevhodné. Ba dokonca vzbudzuje pochybnosti, či v pozývajúcom prostredí aj napriek verejným deklaráciám predsa len nie je skryté sympatizovanie s tými, čo neakceptovateľnú minulosť a jej charakter relativizujú a oživujú.
Odvolávanie sa na to, že extrémisti boli riadne zvolení vo voľbách, neobstojí. Organizačná procedúra nemôže byť nadradená morálnym postojom a hodnotám. Fašisti sú fašisti bez ohľadu na to, či boli zvolení alebo nie. Bez ohľadu na to, či pochodujú v mundúroch alebo hodia na seba sako. Ich pozývanie na podujatia, ktoré majú prispieť k formovaniu historickej pamäti a spomienkovej kultúry, je rozširovaním priestoru ich verejného akceptovania a oslabovaním úsilia vysporiadať sa s fenoménom extrémizmu.
Ak spoločne voláme po slušnom Slovensku, určite si ho nepredstavujeme s fašistami po boku.