Keď som sa približoval k prvým stojacim autám, keď som zastal a vypol motor, pomyslel som si: znovu jedna nepochopiteľná havária. V dobrom počasí, na rovnej ceste, na diaľnici. No keď začali prúdiť hasičské autá, záchranári, polícia a keď na diaľnici pristál dokonca vrtuľník, bolo jasné, že tam vpredu je to veľmi vážne. V okamihu, keď sme sa dozvedeli, že vyhasli ľudské životy, akoby na všetkých, čo stáli pri autách a dívali sa smerom k tomu autobusu a kamiónu, padol pochmúrny mrak, niečo ťaživé, desivé, temné.
Do toho všetkého príde akýsi kameraman, ktorý ako hyena s vyplazeným jazykom beží za svojou korisťou. Beží medzi autami, v strede diaľnice, práve tam, kadiaľ prúdia záchranári. Aby behom k svojej koristi stihol nasnímať aj ich. Ak niečo, tak práve toto je hyenizmus. Hnusný, nechutný, odporný.
Niektorí sedeli v autách a dívali sa mĺkvo pred seba. Do diaľky, smerom k vyhasnutým životom a k zraneným. Opäť som si raz uvedomil, aký krehký je ľudský život. A že sme vydaní napospas niečomu, čo nemáme v moci.
Keď na miesto dorazili aj poslední záchranári, hasiči a policajti a keď nás potom otočili a odklonili obchádzkou, po návrate na diaľnicu to bol opäť zvláštny obraz: hoci cesta bola pred nami prázdna, nik nešiel viac ako 120-125. Azda len jeden blázon si to uháňal, no všetci ostatní akoby stále pod dojmom udalostí a tragédie, pod dojmom toho hrozného obrazu podvedome nútení k premýšľaniu a opatrnosti. Aj ja som si až po čase uvedomil, že idem pomalšie ako zvyčajne, pomalšie než by sa dalo.
Až v noci som sa dozvedel, že jednou z obetí bol Peter Krištúfek. Bolo to priskoro. RIP! Pozdrav tam hore všetkých, čo nás predčasne predišli a ich tvorivá prítomnosť nám tu stále chýba.