Paranoidný pocit neprajnosti, vyrábanie obrazu nepriateľa a potom agresívne výpady mu pomáhajú prekonať pocity neistoty a nepriznanej frustrácie. Vytvorí si konšpiračnú teóriu o sprisahaní a bojovnou rétorikou zakrýva zahanbujúci pocit zo straty moci, pozície či z toho, že ho už v podstate nepotrebujú. Ak si k tomu ešte domyslíme chorobnú túžbu po moci a agresívnu reakciu na kritiku, máme typický obraz narcistu v politike.
Americký profesor politickej psychológie Jerrold Post v knihe Narcizmus a politika pripomína, že človeku, ktorý je takto pohltený svojím vlastným ja, nezostáva kapacita na slušnosť či počúvanie druhých. Napokon si vytvorí paranoidný svet. Ak mal v minulosti moc, je presvedčený, že moc a úspech si zaslúži a stále mu oprávnene patria. Aj z toho plynie bohorovné správanie. Pod povrchom sa však skrýva „more neistoty, prázdnoty a osamelosti“.
Takýto človek potrebuje vo svojom okolí ľudí s podobnými črtami, aby ho ubezpečovali o jeho dôležitosti. Blízke okolie mu vraví, čo chce počuť, pretože z neho ťaží. Títo ľudia rýchlo pochopia, že kritika sa nevypláca. Pragmatickou servilnosťou mu zároveň pomáhajú živiť vlastný obraz výnimočnosti a uzatvárať sa v akejsi bubline mimo reality.
Verejná kritika je pre takéhoto politika neznesiteľným ponížením. Preto reaguje represívnou agresivitou. Podobne aj protesty proti jeho politike i spôsobom pociťuje ako poníženie, preto reaguje odvetnou agresivitou, zúrivosťou a banalizovaním káuz, ale aj bagatelizovaním a konšpiračným spochybňovaním kritiky a protestov.
Post upozorňuje, že keď takýto politik príde o moc a starostlivo budovaný obraz výnimočnosti, pripravuje kroky, ako to všetko získať späť. Vtedy jeho agresivita a konšpiračné sklony opäť gradujú. Sú ako nástroj na získanie stratenej moci a autority.
Takýto človek zároveň neustále potrebuje obecenstvo, ktoré mu bude vyjadrovať uznanie a potvrdzovať jeho pocit výnimočnosti. Aby získal strácajúci obdiv, vystupuje ako silný a ako ochranca, čo napokon dodáva pocit sebaistoty aj jeho obdivovateľom, ktorí v ňom vidia záchrancu pred neistotou. Pretože ľudia v pochybnostiach a neistote ochotne vložia svoju dôveru „do rúk niekoho, kto vystupuje presvedčivo a sebaisto, kto pozná odpovede a kto pozná cestu“.
Pripomína vám to Roberta Fica? V slovenskej politike nie je jediný. Podobné črty, aj keď v menej vypuklej a koncentrovanej podobe, badať aj u iných.
Voláme síce po slušnosti, no zdá sa, že politiku toto volanie úspešne obchádza. Tak vládna moc, ako aj opoziční lídri sa naďalej správajú ako doposiaľ. Aj preto dnes potrebujeme alternatívu nielen k vládnej moci, ale aj opozícii. Alternatívu programovú, personálnu i hodnotovú, takú, ktorá bude zároveň (najmä cez svojich lídrov) reprezentovať slušnejšiu politiku, bez ohľadu na to, či v koalícii alebo opozícii.