Rozhorčenie nad základňou Nočných vlkov na Slovensku je oprávnené. Problém je však omnoho vážnejší. Podstata problému spočíva v otváraní priestoru nástrojom ruskej propagandy a v príklone vládnej moci k Rusku.
Dnes to už nie je tá podoba studenej vojny, akú sme poznali v časoch totalitného režimu. Na Slovensku to už nie je ani okupácia vojenskou silou. Namiesto toho čelíme dezinformačnej vojne a mentálnej okupácii. Rozširovanie vplyvu a okupovanie cudzieho územia sa deje prostredníctvom aktivít spriaznených ľudí, ktorí otvárajú priestor ruskému vplyvu (Dankove a Ficove proruské postoje, základňa Nočných vlkov, Delfské hry v deň výročia okupácie a pod.) alebo majú s ruskou hybridnou vojnou a agresívnou politikou porozumenie (vajatavý postoj k anexii Krymu, kritika sankcií voči Rusku, neochota vyhostiť ruských diplomatov), a tiež vo virtuálnom svete, pričom dôsledky vonkoncom nie sú virtuálne.
Táto plazivá mentálna a dezinformačná okupácia rozkladá prozápadnú demokratickú orientáciu znútra. Nenápadne, pod rúškom slobody slova, plurality názorov a neporušovania zákonov. Napokon aj bývalý minister vnútra Róbert Kaliňák sa cynicky pýta, či Noční vlci porušili nejaký zákon. Fajn. Až na to, že do Poľska ich opakovane vôbec nepustili, šéf motorkárskeho gangu a Putinov kamarát Zaldostanov má zakázaný vstup do Európskej únie a vodcov Nočných vlkov nepustila na svoje územie ani Bosna a Hercegovina.
Na úrovni EÚ nerozhoduje len a výlučne fakt porušenia či neporušenia zákona, ale aj niečo viac. Tým „viac“ je kultúra demokracie a jej normy a hodnoty.
Redukovať demokraciu iba na neporušovanie zákonov je hlúpe a cynické. Pretože demokracia znamená aj politickú a spoločenskú kultúru, zodpovedajúce pravidlá a normy, historickú pamäť atď. Demokracia sa odlišuje od autoritárskych systémov napríklad aj tým, že popri inej kvalite zákonov je tu aj iná politická kultúra a politická diskusia a iné politické a spoločenské normy a hodnoty.
Iste, vláda nemá kompetenciu zasahovať napríklad do rozhodnutí na komunálnej úrovni, alebo do súkromných aktivít jednotlivcov, ktorí neporušujú zákon. Ak sa však jedno alebo druhé vymyká z hodnotového rámca demokracie, ak je protikladné s naším členstvom v Európskej únii a ak sa vymyká z hodnôt a postojov zdieľaných v spoločenstve západných demokracií, potom by malo byť morálnou i politickou povinnosťou premiéra a vlády zaujať jasný postoj. Taký, ktorým sa vláda dištancuje od takýchto krokov a občanov ubezpečí o európskom a demokratickom smerovaní vlády i spoločnosti.
Tak to bolo aj roku 2011, keď v Rajci inštalovali bustu Ferdinanda Ďurčanského, čelného predstaviteľa fašistického štátu. Hoci nebolo v kompetencii vlády proti takémuto rozhodnutiu konať, vláda vydala jednoznačné stanovisko, ktorým tento počin odsúdila.
Ak Andrej Danko ako druhý najvyšší ústavný činiteľ odobruje cestu poslancov na Krym, je to už „za čiarou“ a úplne v rozpore s postojmi demokratického sveta.
Aj v týchto súvislostiach robí vládna moc zo Slovenska čiernu dieru Európy a posúva nás na perifériu jej demokratického spoločenstva.
Utešovať sa aktuálnym postojom rezortu zahraničia by bolo chabou útechou. Pretože vládna moc vo všeobecnosti číta proruské aktivity s porozumením, sama im otvára dvere a podporuje ich a posúva nás do nebezpečnej sféry ruského vplyvu.