V období klasického, t. j. britského liberalizmu konzervatívci a liberáli vedeli nájsť spoločnú reč, podať si ruky a dosiahnuť dohody a vzájomné kompromisy. Pre dnešok by to malo byť inšpirujúcou dejinnou skúsenosťou.
Korene klasického (t. j. britského) liberalizmu siahajú k postojom whigov v 17. storočí. Kým toryovia uprednostňovali moc panovníka a privilegované postavenie anglikánskej cirkvi, whigovia zastávali parlamentarizmus, slobodné podnikanie a myšlienku náboženskej tolerancie.
Filozofi ako John Locke, David Hume, Adam Smith či lord Acton neodmysliteľne patria k myšlienkovému svetu, ktorý formoval idey klasického liberalizmu a ich politické konzekvencie. Postupne rozvíjali myšlienky o prirodzenej rovnosti ľudí, prirodzených právach človeka na život, majetok a slobodu, voľnom trhu, ale aj otázky náboženskej slobody, svedomia či mravného konania.
Sloboda (individuálna, náboženská, politická aj ekonomická) bola najvyšším politickým cieľom klasického (britského) liberalizmu. Popritom kľúčová otázka znela: „Ako vládne ten, kto vládne?“
Práve v priorite otázky o spôsobe a kvalite vládnutia spočívala schopnosť kompromisov medzi klasickými liberálmi a konzervatívcami a ich dohody napríklad na postupnom rozširovaní volebného práva.
Korene britského konzervativizmu paradoxne siahajú k Edmundovi Burkeovi, známemu a aktívnemu whigovi. Britský konzervativizmus je skôr filozofickým postojom, podľa ktorého je lepšie veci nemeniť, pokiaľ to nie je nutné. Je istejšie držať sa toho, čo je vyskúšané a overené, aj keď nie ideálne. Tradícia je známa a preto znamená predvídateľnosť konania i určitú stabilitu a istotu. Keď už má dôjsť k nejakej zmene, táto má byť postupná, nie radikálna, aby na ňu bola spoločnosť pripravená.
Klasickí liberáli a konzervatívci vedeli nájsť spoločnú reč a svoj priestor nepotrebovali rozširovať bojom proti tomu druhému, či označovaním nepriateľa. Boli to páni, ktorí si vedeli podať ruky, sadnúť za stôl a dohodnúť sa v prospech spoločného dobra. Cieľom klasických liberálov bolo obmedziť moc štátu a zabezpečiť slobodu občanov. Cieľom britských konzervatívcov bola ochrana spoločnosti pred rizikami každej novej a náhlej zmeny, ktorá by mohla uvoľniť negatívne sily.
Inak to však bolo na kontinente: idey osvietenstva sa stali predmetom protikladov a napätí medzi dvomi svetmi. Kontinentálny konzervativizmus bol najmä reakciou na Francúzsku revolúciu. Pripomínal dôsledky revolúcie a v tomto kontexte vyjadroval skepsu o schopnosti človeka učiniť spoločenskú situáciu lepšou. Kontinentálny konzervativizmus sa začal pýtať: „Kto vládne, resp. kto má vládnuť?“ Z krvavej a násilnej skúsenosti vyrástli myšlienky o potrebe silného štátu, ktorý zabezpečí poriadok a pokoj. V tejto štruktúre má mať cirkev privilegované postavenie garanta morálneho poriadku v štáte. Vieme však, k čomu viedla idea silného štátu a aké dôsledky mali aj spojenectvá s nacionalizmom.
V starších európskych demokraciách sú už niekdajšie animozity zväčša prekonané a vzťahy medzi liberálmi a konzervatívcami sa posúvajú k tvorivej spolupráci z čias tých „klasických“.
Na Slovensku však zažívame regres: oživuje sa tradícia konzervatívnych útokov voči zástancom liberálnej demokracie.
Už pred takmer pätnástimi rokmi Rudolf Chmel upozornil, že „stavať liberalizmus a kresťanstvo nezmieriteľne proti sebe svedčí skôr o neznášanlivosti alebo povrchnom kalkule“.
Kým tu však niektorí budú neustále tasiť zbrane, útočiť na liberálnu demokraciu a svoje politické alebo „kresťanské“ postoje budú stavať na obrazoch nepriateľa, na vlastnení jedinej a výlučnej pravdy, na povrchnom kalkule alebo lacnom politickom marketingu, bude to voda na mlyn populistom, nacionalistom a extrémistom. A obeťou bude len a len demokracia.
Z tohto hľadiska je podanie rúk a dohoda o neútočení medzi PS/Spolu a KDH dôležitým gestom. Môže byť prvým krokom k obrusovaniu hrán a tvorbe politickej alternatívy – ak spoločný cieľ bude určujúcou prioritou a hľadanie prienikov i vzájomná veľkorysosť budú mať prednosť pred politickým či straníckym sebectvom. Ak, samozrejme, popri tom kresťanskí demokrati odolajú pokušeniu nechať sa ovplyvniť zúrivými reakciami konzervatívnych ultras a nechajú ich na okraji, a podobne ak liberáli odolajú pokušeniu extrémneho neoliberalizmu.
Ak sa k tomuto gestu i úsiliu – aj napriek počiatočným neuváženým vyjadreniam – pripojí aj Kiskova strana, môže aj pri absencii odbornej diskusie medzi liberálmi a konzervatívcami vzniknúť politický diskurz smerujúci k spoločnej a perspektívnej alternatíve. Čo viac by sme si mohli v tejto chvíli ako demokrati želať.