nbsp;
Bľabotanie je hovorenie bez zmyslu. Podľa poľského filozofa Józefa M. Bocheńskeho sú dva druhy bľabotania: prvý spočíva v používaní slov, ktorým nikto nerozumie, druhý v používaní síce zrozumiteľných slov, avšak v zmysle, ktorý nie je zaužívaný alebo je nezodpovedajúci realite.
K tomuto druhému spôsobu bľabotania patrí aj spôsob reči na vytvorenie dojmu. Napríklad na vytvorenie dojmu vzdelanosti, kompetentnosti, riešenia problémov, národnej hrdosti a podobne.
Bľabotanie neodovzdáva pravdu ani objektívnu informáciu. Pretože mu chýba zmysel. Omnoho viac však svedčí o úrovni, vzdelanosti, schopnostiach, či osobnostnej výbave danej osoby.
Tak sme boli napríklad svedkami vytvárania dojmu riešenia parlamentnej kultúry. Namiesto riešenia skutočných problémov sa riešili horalky, tričká a plagáty. Bľabotaním o parlamentnej kultúre Danko zakrýval skutočný zámer: čo najviac zúžiť priestor pre prejavy, ktoré vládnu koalíciu a najmä Danka s Ficom príliš vyrušujú. Isteže, o parlamentnej kultúre a o hodnotách treba opakovane hovoriť a nástojiť na nich. K tomu však treba viac než len pózu a prostoduché bľabotanie.
Schopnosť porušovať demokratické pravidlá a neschopnosť riešiť skutočné problémy sa zakrývali aj vojakmi čestnej stráže a bľabotaním o akomsi národnom oltári. Vytváraním vonkajšieho dojmu národnej hrdosti bez hlbšieho zmyslu.
Podobne sme počúvali bľabotanie o rigoróznej práci. Plagiát je plagiátom všade inde, iba na Slovensku, presnejšie iba v Dankovom prípade nie. Ten, čo nemá problém infantilne bozkávať výložky, má problém pochopiť, že v demokraticky vyspelejších krajinách po podobných zisteniach politici zo svojich funkcií odstupujú.
Národné bľabotanie o stožiari by tiež bolo smiešne, keby sa na hradnom kopci na hanbu nás všetkých napokon netýčilo niečo také nevkusné a sfušované.
Napokon okupáciu, ktorá priniesla množstvo obetí a prenasledovaných ľudí a obnovila tvrdý represívny režim komunistickej strany dávať na jednu úroveň s dohodou so spojeneckou demokratickou krajinou o rekonštrukcii letísk, môže len hlupák.
Ak sme si mysleli, že rečnícke nepodarky, infantilné bozkávanie výložiek a trápnosti s rigoróznou prácou už prekonať nemožno, teraz môžeme len hádať, čo mu ešte po tom stožiari napadne.
Dankovo neobratné bľabotanie by aj bolo komické, keby vo svojich stupídnostiach, pre jeho voličskú základňu zrejme atraktívnych, zároveň nebolo pre kultúru demokracie také nebezpečné a deformačné. Koalícii však Dankove praktické i rétorické nezmysly vyhovujú. Lebo vo svojej hlúposti a ješitnosti si v pravý čas vždy niečo vymyslí.