Jednou z najzvrhlejších a najzákernejších provokačných akcií komunistického režimu a ŠtB bola Akcia Kameň realizovaná hneď po komunistickom politickom puči vo februári 1948.
ŠtB najprv v bezpečnej vzdialenosti od nemeckých hraníc vytvorila uprostred lesov fiktívnu hranicu s falošnými tabuľami a zriadila falošnú „americkú“ úradovňu akoby v americkej zóne Nemecka. Zároveň bol v rámci ŠtB zriadený špeciálny odbor, ktorý celú akciu riadil.
Osobám, ktoré chceli ujsť na Západ, potom ŠtB prostredníctvom svojich agentov poskytla kontakt na prevádzača. Prevádzači boli v skutočnosti príslušníci ŠtB alebo ich spolupracovníci, tzv. agenti-chodci. Tí potom jednotlivcov alebo menšie skupiny za peniaze alebo šperky previedli cez fiktívnu hranicu, kde ich odovzdali falošnej „nemeckej“ pohraničnej polícii a falošnému „americkému“ vojenskému dôstojníkovi v uniforme požičanej z filmových ateliérov na Barrandove.
Vo falošnej „americkej“ úradovni utečenci s úľavou kritizovali nastupujúci komunistický režim, prípadne hovorili o svojich antikomunistických aktivitách a neraz poskytli aj mená ďalších osôb, ktoré chceli emigrovať a potrebovali pomôcť. Keď ich potom viezli akoby do utečeneckého tábora, vozidlo bolo „prepadnuté“ a utečencov ŠtB odviedla do väzenia.
O tom, že všetko je len zinscenované divadlo, obete nič netušili. Všetci si mysleli, že útek sa im podaril, len mali smolu. Viacerí z nich sa potom vo väzení hrdili, že aspoň chvíľu boli na Západe. Nik z nich netušil, že sa po celý čas nachádzali na území Československa a všetko bolo falošné a zinscenované. Nenapadlo im ani to, že svojimi vyjadreniami si v tej chvíli píšu vlastnú obžalobu a že priamo eštebákom vyzrádzajú ďalšie mená.
Niekedy falošní prevádzači priviedli týchto ľudí priamo k pohraničníkom ešte skôr než by došli k falošnej hranici. O celej tejto zvrhlosti svedčí aj to, že falošní prevádzači niekedy takéto skupiny okradli a v lese ich postrieľali.
Prvou osobou, ktorej ŠtB nastražila takúto pascu, bol Jan Prošvic, zakladateľ podniku na výrobu domácich elektrospotrebičov ESA (po znárodnení komunisti názov zmenili na ETA). Na jeho majetok mali zálusk stranícki aj eštebácki funkcionári.
Komunisti ho zbavili vlastníckych práv, podnik znárodnili a nedovolili mu tam pracovať ani ako radovému zamestnancovi. Zatkli ho a mučili. Po prepustení ho navštívil agent ŠtB, ktorý mu ponúkol možnosť úteku. Prošvic sprvoti takúto možnosť odmietal, pretože si nevedel predstaviť odlúčenie od rodiny. No pri pohľade na vývoj udalostí a vo vedomí, že čoskoro bude zrejme znovu zatknutý a odsúdený, rodina zvážila emigráciu. Netušiac, že ŠtB proti nemu rozohrala krutú hru. Ujsť mohol len s dvomi staršími deťmi, dve malé deti museli spolu s manželkou zostať doma.
Nasledoval pripravený scenár: falošný prevádzač, fingovaná hranica, falošná nemecká hraničná polícia a napokon falošný „americký“ dôstojník na falošnej základni.
Falošným prevádzačom bol príslušník Zboru národnej bezpečnosti Stanislav Liška, ktorý pôvodne zariadil falošnú úradovňu a doviesť Prošvica dostal rozkazom od svojich nadriadených.
Prošvica priviedol k falošnej hranici, za ňou ho zastavili falošní „nemeckí“ pohraničníci. Tí ho odviedli do „americkej“ úradovne, kde ho už čakal „americký“ dôstojník, v skutočnosti mladý spolupracovník ŠtB a bývalý spolupracovník NKVD Amon Tomašoff.
Mladý presvedčený boľševik Tomašoff mu ponúkol whisky, pýtal sa ho na politické názory a napokon nenávidenému „kapitalistovi“ cynicky oznámil, že Spojené štáty ho neprijmú a musia ho vrátiť do vlasti. Zakrátko ho už aj oficiálne prevzala ŠtB.
Prošvic bol odsúdený na nútené práce, rodinu vysťahovali do chátrajúceho domu bez vody a elektriny, všetok majetok zabavili, eštebáci rozkradli obrazy, príbory a všetky cennosti a do ich rodinnej vily sa nasťahoval Antonín Zápotocký. Po jeho smrti sa vila stala majetkom ŠtB.
Prošvicovi sa z tábora nútených prác podarilo ujsť a dokonca sa mu podarilo utiecť do Nemecka, kde sa dostal do utečeneckého tábora Ludwigsburg v americkej zóne.
V lete 1948 československé orgány dostali oficiálnu protestnú nótu Spojených štátov, ktoré protestovali proti vytvoreniu falošnej hranice a zneužívaniu symbolov USA. ŠtB bola v šoku, no čoskoro mala podozrenie, že Akciu Kameň vyzradil Američanom zrejme Liška. Ten s touto akciou a podobným konaním režimu a jeho zložiek nesúhlasil, až do svojho zatknutia priebežne poskytoval americkej strane informácie a sám reálne pomohol desiatkam ľudí za hranice. Prošvica však varovať nemohol, pretože by to v tomto prípade jeho nadriadení okamžite zistili a podpísal by si tým svoj ortieľ. Urobil aspoň toľko, že ešte pred príchodom Prošvica do „úradovne“ zavesil nápis „Zimer“ napísaný zámerne chybne a na stôl umiestnil písací stroj s českou klávesnicou. V nádeji, že Prošvic a po ňom azda aj ďalší pozornejší utečenci si to všimnú a pochopia, že tu niečo nesedí. Prošvic si však tieto signály nevšimol.
Lišku zatkli, no po piatich mesiacoch bol pre nedostatok dôkazov prepustený. Vedel, že dôkazy sú len otázkou času a potom bude definitívne odsúdený, rozhodol sa ujsť. Dostal sa do utečeneckého tábora Ludwigsburg. Do toho istého tábora, kde bol aj Prošvic. Jeden z aktérov Akcie Kameň, no zároveň aj jej sabotér, a prvá obeť tejto akcie sa tak opäť stretli – paradoxne obaja na úteku.
Prostredníctvom Akcie Kameň režim likvidoval ľudské životy až do augusta 1951, keď o nej informovalo Rádio Slobodná Európa aj BBC.
Prošvic sa usadil vo Veľkej Británii. Začínal od nuly ako robotník, neskôr založil nový podnik a v šesťdesiatych rokoch sa stal popredným svetovým výrobcom domácich elektrospotrebičov.
Roku 2013 bolo v Česku vznesené obvinenie proti dvom kľúčovým strojcom Akcie Kameň: Evženovi Abrahamovičovi a Emilovi Orovanovi. Prvý z nich, už vo vysokom veku, rok na to zomrel. Orovan ešte roku 1969 emigroval a po vznesení obvinenia po ňom pátral aj Interpol. Tomašoff zomrel ešte ako 31-ročný na nádor mozgu.
Akcia Kameň patrila medzi najzvrhlejšie a najzákernejšie akcie ŠtB v celom období komunistického režimu.