Keď prezident Michal Kováč odmietol vymenovať za ministra privatizácie Ivana Lexu, Mečiar sa rozhodol, že z premiérskeho kresla bude riadiť aj ministerstvo privatizácie, pričom z Lexu urobil štátneho tajomníka.
Podnik SVIKON Svidník získala spoločnosť, ktorá ponúkla najnižšiu (!) cenu, no v ktorej jedným zo spoločníkov bol Vladimír Lexa, otec štátneho tajomníka na ministerstve privatizácie Ivana Lexu. Manželke poslanca za SNS Víťazoslava Mórica vláda prihrala Železničné opravovne a strojárne v Trnave i Vrútkach. Štát len v tomto jednom prípade prišiel o vyše 220 miliónov korún. Privatizáciu spoločnosti Tatran vláda schválila eseročke, ktorá v tom čase ešte ani neexistovala. Ďalším príkladom privatizačného gaunerstva bola privatizácia Skloobalu Nemšová: Mečiarova vláda najprv túto privatizáciu schválila a privatizačný projekt bol na ministerstvo doručený až o niekoľko dní neskôr.
Vláda obchádzala princíp súťaže, ktorý nahradila priamym predajom. Tak mohla ešte viac urýchliť privatizácie v prospech spriaznených osôb. Bleskovo privatizovala aj počas odvolávania premiéra Mečiara. Dokonca ešte aj po vyslovení nedôvery premiérovi: akcie VSŽ Košice v hodnote 1,5 miliardy korún vláda predala iba za 314 miliónov spoločnosti, ktorá narýchlo vznikla v ten istý deň, keď parlament vyslovil premiérovi Mečiarovi nedôveru. Až potom vláda oficiálne odstúpila. Rezešovský klan zakrátko priviedol železiarne na pokraj krachu.
Po voľbách roku 1994 vládna koalícia pod vedením Mečiarovho HZDS dosadila do orgánov Fondu národného majetku (FNM) výlučne svojich zástupcov a zároveň na FNM presunula všetky privatizačné kompetencie. Teraz sa už mohlo privatizovať nielen bez súťaže, ale aj bez schvaľovania na vláde.
Podstatou divokej privatizácie za Mečiarových vlád bolo vytvorenie novej kapitálovej vrstvy lojálnej Mečiarovmu HZDS a podporujúcej vládnu moc. Kamuflovaným predajom vopred dohodnutým záujemcom, bez verejnej súťaže a ignorovaním trhových cien, bol majetok v účtovnej hodnote necelých 110 miliárd korún rozpredaný oficiálne za 31 miliárd. To znamená, že zhruba 72 % privatizovaného majetku získali privilegované osoby a spoločnosti zadarmo.
V septembri 1998 v komentári k údajom zverejneným Centrom pre ekonomické a sociálne analýzy Ivan Mikloš uviedol, že trhová cena desiatich tatranských hotelov bola 889 miliónov korún, no Mečiarovými ľuďmi kontrolovaný FNM ich formálne predal za 215, 5 miliónov. Navyše noví majitelia v skutočnosti zaplatili iba 131 miliónov, aj to prostredníctvom dlhopisov, takže ich to stálo spolu približne 70 miliónov korún, čo bol iba zlomok trhovej hodnoty.
Do „privatizácie“ sa zapájali aj stranícki funkcionári, ich rodinní príslušníci alebo im blízki ľudia, dokonca aj ľudia blízki FNM. Dochádzalo aj k opakovanému predaju tomu istému nadobúdateľovi za nižšiu cenu. Dokonca v kauze Baňa Záhorie šlo o prvú priamu privatizáciu v prospech jedného z vedúcich predstaviteľov FNM.
Spôsob tejto divokej privatizácie napokon riešil Ústavný súd. Ten roku 1997 konštatoval, že kompetencie FNM majú byť presunuté späť na vládu, ako to bolo predtým. Mečiarova vláda, resp. vládna koalícia síce príslušný zákon novelizovala, no celý proces privatizácie cynicky naďalej pokračoval ako predtým, t. j. nielen protiústavne, ale teraz už aj v rozpore so zákonom. Orgány štátu fungovali ako nástroj štátneho klientelizmu.
Po zmene vlády boli kúpnopredajné zmluvy medzi FNM a nadobúdateľmi preverované. Viaceré privatizačné rozhodnutia boli prehodnotené (napr. Nafta Gbely, kúpele Dudince, Sliač, Kováčová, ďalej Obuv, a. s., Partizánske, Istrochem, a.s., Bratislava atď.) a niektoré privatizácie skončili na súde. Štát, resp. Fond tak získal späť aspoň časť rozkradnutého majetku. Zároveň ešte za prvej vlády Mikuláša Dzurindu v reakcii na mečiarovskú divokú privatizáciu a ako súčasť systémových zmien vznikol v januári 2000 Úrad pre verejné obstarávanie.
Keď sa neskôr otvorila otázka anulovania privatizácie z rokov 1995-1998, návratu majetku do FNM a možnosti následnej reprivatizácie, na takéto riešenie boli dva právne názory. Prvý, že právo napadnúť privatizačné zmluvy je majetkovým právom a preto podlieha premlčaniu, pričom toto právo vo vzťahu k rokom 1995-1998 je už premlčané, a druhý názor, že takéto právo nie je majetkovým právom, a teda nepodlieha premlčaniu, a že ide o procesné oprávnenie vyplývajúce priamo zo zákona o občianskom súdnom poriadku. Ako v mnohých iných prípadoch rozdielne právne názory.
Politickí a ekonomickí gangstri zastrešení Mečiarom a jeho HZDS už v zárodku deformovali rodiace sa pravidlá demokracie. Organizačne zmonopolizovaný trh, nekoncepčné narábanie s verejnými zdrojmi a privatizačná kumulácia postsocialistického kapitálu v rukách úzkej skupiny ľudí vytlačili kultúru demokracie. Nad verejným záujmom víťazil koristnícky prístup a lúpežnícka mentalita. Nebolo prekvapujúce, že keď vznikol Smer a peniaze sa zháňali aj vlastnou hlavou, viacerí z tohto prostredia sa presunuli k novému stánku a Robert Fico sa stal novým garantom starých poriadkov.
Za Mečiara bol majetok v účtovnej hodnote zhruba 110 miliárd korún predaný za 31 miliárd, poväčšine bez súťaže, spriazneným osobám a v nejednom prípade rozpore so zákonom. V období dvoch vlád Mikuláša Dzurindu bol majetok v účtovnej hodnote 98 miliárd korún cez verejné súťaže sprivatizovaný za 293 miliárd.
Takže kým za Mečiara štát na divokej privatizačnej rabovačke prišiel o takmer 80 miliárd korún, za dvoch Dzurindových vlád štát na privatizácii získal takmer 200 miliárd korún.
To len pre istotu, aby sme nezabudli a aby bol obraz úplný…