Keď sa filozofa a esejistu Maxa Picarda roku 1932 istý nemecký politik spýtal, ako je možné, že Hitler získal toľkých stúpencov, ukázal na jeden časopis: na prvej strane polonahá tanečnica, na ďalšej strane vojaci s guľometom, pod tým fotografia istého mysliteľa, na tretej strane zobrazený vývoj bicykla a vedľa toho čínska báseň; na ďalšej strane fotografia odpočívajúcich robotníkov, pod tým písmo jedného juhoamerického indiánskeho kmeňa a oproti fotografia jedného poslanca uprostred víkendovej idyly. Picard v tom videl obraz, ako ľudia prijímajú vonkajšie veci – už nie ako jednotlivosti, ale „v zmesi, ktorá nemá žiadnu vnútornú súvislosť“. V konečnom dôsledku potom „do tohto zmätku bez akejkoľvek vnútornej súvislosti sa môže vmiešať čokoľvek a ktokoľvek“. O niekoľko rokov bol výsledok tragický.
Takýto guláš sa však v rôznej podobe a intenzite varí dodnes. Tak v médiách, ako aj v politike. A čím väčší guláš, tým menej si človek uchováva schopnosť i ochotu rozlišovať a tým pasívnejšie prijíma predkladanú zmes. Alebo na ňu rezignuje a nezaujíma sa už o nič, čo presahuje jeho úzky osobný priestor. Horšie je, že čím ďalej, tým viac informácií sa účelovo primiešava a vytvára sa neprehľadný svet, v ktorom aj postoje a názory majú svoju trhovú cenu. Človek tak prijíma zmes najrozličnejších udalostí a informácií ako jeden nesúvislý celok. Do takéhoto znervózňujúceho zmätku potom úspešne vstupuje populizmus a demagógia vzbudzujúca ilúziu o skutočnom poriadku a vyčistení Augiášovho chlievu. Pravda a lož tu prestávajú byť skutočnosťami, ktoré sú vystavené etickým normám, a stávajú sa rovnocenným účelovým prostriedkom a rétorickou rekvizitou. A tak unavený občan, ktorý sa musí skutočne vytrápiť a ktorého logicky zaujímajú predovšetkým jeho existenčné istoty, takýto guláš už pomaly, ale isto nedokáže prehltnúť. Otázkou však je, čo všetko spolu s týmto gulášom spláchneme, keď ho raz budeme vylievať.
(SME 30. 9. 2005)