Predseda Smeru vytvára ilúzie. Dlhé roky predstiera politiku. Tvári sa, že mu ide o sociálny štát, o dôchodcov, o sociálne istoty, o nižšie ceny. Tvári sa, že robí politiku, že mu ide o ľudí. Pritom ich len sprosto využíva. Aby sa mohli vytvárať korupčné štruktúry, aby spolu s tzv. závadovými osobami, s tými jeho „chlapcami“ mohol ukradnúť štát a kryť celý ten systém.
Klamal, šíril konšpirácie a dezinformácie, útočil na novinárov. Kvôli moci, ktorú miluje a ktorá je pre neho ako droga.
Dnes už nemá inú možnosť, iba znovu získať stratenú moc. Nemá žiadne zábrany (akoby ich doteraz mal, všakže). Potrebuje hnev ľudí, najlepšie tých z extrému či antisystému a tých najzúfalejších. Hoci aj zanechať za sebou púšť a krajinu s rozvášneným davom a rozdúchanou nenávisťou. Iná možnosť pre neho už nie je. Už nemá čo ponúknuť. Iba ventilovanie hnevu. Tí jeho sa ľahko chytia na prízemné emócie.
Tú chatu môže bagatelizovať a môže hrať politickú obeť, no v skutočnosti musí zúriť. Už si nikde nebude istý, či ho niekto nenahráva. Hoci len tak jednoducho ako Matovič Procházku. Čakalo by sa, že aspoň tí, čo dostávali lukratívne bezpečnostné zákazky, mu ten priestor skontrolujú, či je čistý. Amatéri, povedali by sme s úškrnom.
Skryť kameru v trofeji na stene bolo prvoplánové ako z filmu z minulého storočia, ale ten bonus je fakt dobrý: po všetkých tých chrapúnskych útokoch na čestných policajtov šéfa Smeru dostali ako zelenáča z čias postpubertálnych maskáčových mafiánov deväťdesiatych rokov.
Z času na čas predseda Smeru niečo vymyslí a príde napríklad s cenami energií či niečím ďalším, čo zvyšuje náklady občanov a zahrá to na starosť o ľudí a sociálny štát. Tak ako vždy, s poriadnou dávkou demagógie. No teraz najmä s mantrou o sledovaní, ktorá má vytvoriť ilúziu obete. Učiteľom, vedcom, zdravotníkom nemá čo ponúknuť. V podstate až tak veľmi ani nechce, tí ho nezaujímajú.
Bez zábran si vytvára vzbúrený dav. Bez zábran hovorí o pomste. Bez hanby a bez zábran si razí cestu. Je mu jedno, čo za sebou zanecháva. Potrebuje dostať šancu. Pri pohľade na túto rozbitú a amatérsku koalíciu, Matovičove šialenstvá a Kollárovo spojenectvo s opozíciou nemá až takú ťažkú robotu.
Vychoval si publikum, ktoré (od tých, čo boli súčasťou korupčného zosieťovania až po regióny, cez tých, čo chcú silného, mocenského vodcu až po tých z extrému) mu je stále oddané. Toto jeho zmanipulované a nasrdené publikum nič tak nerozvášni ako ťaženie do boja a nabíjanie zbraní ako na divokom Západe. Stále ho má a vôbec nie je zanedbateľne malé.