Minister školstva odborníkom v podstate odkázal, že vie lepšie, aká je pandemická situácia a čo treba robiť.
Konzílium odborníkov odporučilo okrem iného prejsť na dištančnú výučbu na školách s výnimkou prvého stupňa základných škôl. Napriek tomu, že Gröhling nie je odborne kompetentný posudzovať šírenie pandémie, sa zahral na experta. Vie lepšie než odborníci, čo treba robiť. Vraj má vlastné dáta, ktorými sa riadi.
Odborníkov, ktorí sú v konzíliu, v podstate, ako sa vraví, poslal do hája. Akoby im odkázal, že sú nanič, že nevedia, ako sa šíri pandémia na školách a nevedia vyhodnocovať dáta.
Mimochodom, ako je vôbec možné, že v takejto kritickej situácii má nejaká koaličná strana právo veta a môže si ho uplatniť? To je vzhľadom na situáciu desivé. A škandalózne.
Nezodpovedné postoje Gröhlinga a Remišovej
Aj keby situácia nebola taká kritická, aj keby sme nesmerovali ku katastrofe, malo by byť povinnosťou počúvať expertov, prípadne skúsiť s nimi nájsť obojstranne prijateľné kompromisné riešenie. Ale nie. Gröhling je expert na pandémiu, epidemiológiu a vírusy. V situácii, keď vieme, že deti môžu byť bezpríznakovými šíriteľmi, že školy sa stávajú miestami šírenia covidu a keď samotestovanie žiakov, tak ako je nastavené, nemôže byť dostatočne efektívne a smerodajné.
Vrcholom ignorovania odborníkov je Remišovej nezahlasovanie za opatrenia. Ak má mať lockdown zmysel, tak len, ak je pre všetkých a v prípade zlepšenia situácie nech majú očkovaní určité výhody oproti neočkovaným. Tak to navrhli odborníci a tak to má aj logiku. Nie však pre Remišovú, ktorá tiež vie lepšie než odborníci, čo treba urobiť. To jej podsúvanie, že opatrenia nemotivujú k očkovaniu a preto nezahlasovala, je hlúpe, falošné a cynické.
Ako poznámku pod čiarou si pripomeňme, že vláda neprijala odporúčanie trojtýždňového lockdownu, ale rozhodla o kratšom trvaní. Šialené.
Samotná vláda a jej členovia spochybňujú konzílium odborníkov. To je to najhoršie, čo sa v takejto kritickej situácii mohlo stať. A pritom my bežní občania denne počúvame, že máme počúvať vedcov a odborníkov.
Čo potom bežný občan?
Rozklad dôvery k odborníkom posilňujú samotní členovia vlády. Tí, ktorí by mali dôveru k nim posilňovať.
Raz Matovič, inokedy Kollár či Sulík, dnes Gröhling a Remišová nahrávajú tomu chorému presvedčeniu, že každý môže byť odborníkom, stačí mať názor. A že názor je rovnocenný odbornej kompetentnosti a spôsobilosti.
Ako možno očakávať, že bežný občan bude počúvať odborníkov, ak to nerobia ani členovia vlády? Prečo má mať bežný občan rešpekt k expertom, ak ho nemajú ani členovia vlády? Prečo má brať vážne vedecké poznanie a vedecké myslenie, ak ho neberú vážne ani členovia vlády?