Dejiny opakovane prinášajú skúsenosť, že účelová rétorika a správanie sa mocných má neraz dôsledky, nad ktorými je nutné vážne sa zamyslieť. Shakespearov Kráľ Lear je len jedným z modelov, ako takáto hra funguje a aké sú jej dôsledky.
Keď sa kráľ Lear rozhodne rozdeliť kráľovstvo trom dcéram podľa toho, ako vyjadria svoju lásku k nemu, dopúšťa sa omylu: pravdu si zamieňa s účelovosťou. Kráľovstvo rozdelí medzi dve staršie dcéry, ktoré predniesli najkvetnatejšie a najlichotivejšie reči, aby urobili čo najlepší dojem a aby sa dostali k bohatstvu a moci, no najmladšiu a bezmocnú dcéru, ktorá starostlivo zvažovala slová a bola úprimná, nahnevane vyženie preč. Na konci deja sa však s ňou opäť stretáva a prosí o odpustenie. Pred tým však v spleti udalostí, vzostupov a pádov, musel počúvať slová dvorného blázna, ktorý postupne odhaľuje pravdu o moci a falošnej rétorike, ale aj pravdu o podstate vládnutia i o hodnote a zmysle života. Až po dlhej a strastiplnej ceste, počas ktorej vládcu neustále sprevádzali demaskujúce a múdre slová najslabšieho človeka dvora, pochopí falošnosť nadradeného mocenského postoja i to, ako ním ubližoval. V samotnom závere drží v náručí mŕtve telo zavraždenej dcéry a nedokáže ju už prebudiť k životu.
Úlohou dvorných „bláznov“ bolo zabávať publikum, postupne sa však stávali aj neoficiálnymi mudrcmi kráľovského dvora. Ich slová boli nenápadnými zrnkami múdrosti. Niekedy tieto zdanlivo bezvýznamné postavičky akoby viedli donkichotský boj s veternými mlynmi. Shakespearov Kráľ Lear je upozornením, aby mocní vnímali a počúvali aj obyčajných ľudí a tiež upozornením, že je potrebné demaskovať falošné hry mocných, pripomínať podstatu vládnutia a zodpovednosť za moc, či stať sa hlasom bezmocných. Aby naše malé dejiny neboli určované iba mocenskými hrami, či účelovou mocenskou rétorikou, ktorá je iná v piatok a iná v nedeľu, ale ani rezignovaním slabých a bezmocných. Aby sme napokon v rukách nedržali niečo, čo už nedokážeme prebudiť k životu.
(SME 2. 12. 2005)