O Hegerovej voľbe zbabelosti a malosti sa už napísalo veľa a ešte dlho sa to bude premiérovi pripomínať. Tohto sa už nezbaví, nech sa snaží akokoľvek (vskutku nedôveryhodne) ospravedlňovať a vyviňovať.
Premiér Heger ešte nedávno sebavedomo vyhlasoval, že nebude žiť zbabelý život a mal silné reči na Putinovu adresu – z pohodlia redakcií či bezpečia vládnej letky. No pri prvej príležitosti ukázal, že je to len póza a zvolil si malosť, ustráchanosť a zbabelosť. Nebyť tých silných rečí a sebavedomých vyjadrení, zrejme by teraz nečelil takej silnej kritike.
Hegerova malosť a zbabelosť
Svoju zbabelosť schoval za bezpečnostné riziká. Popri tom sa radil s ľuďmi, ktorí v danej veci nie sú nijako kompetentní.
Eduard Heger na pozíciu premiéra nedorástol. Mal obrovskú príležitosť stať sa lídrom a štátnikom. Premiérom, na ktorého by sme boli hrdí. No zvolil si obyčajnú malosť a zbabelosť.
Chápeme, cesta do Kyjeva nie je pohodlnou cestou za oblepovaním cudzích plotov. Ani bezpečným výletom so Záborskou za pápežským požehnaním.
Najhlúpejšia obhajoba
Slovenský premiér „patrí na Slovensko, tu má viesť vládu, tu má prijímať ťažké rozhodnutia“. Takto obhajoval Richard Sulík rozhodnutie premiéra Hegera odmietnuť ponuku a nejsť na Ukrajinu. Rozumej ono rozhodnutie malosti, ustráchanosti a zbabelosti. Hlúpejšiu obhajobu si ani nemožno predstaviť.
Premyslime si, čo tým vlastne Sulík povedal. Totiž, ak by to malo byť tak, ako hovorí, potom by mal Hegerovi vyčítať aj cestu do Vatikánu a vlastne každú jednu cestu do zahraničia. Veď predsa „patrí na Slovensko, tu má viesť vládu, tu má prijímať ťažké rozhodnutia“. Inými slovami, nemá čo chodiť do sveta. Áno, presne toto je zmysel Sulíkových slov. Že je to hlúposť? No ale veď práve toto svojimi slovami odkázal.
Hlúposť za hlúposťou, malosť za malosťou. Slovenská politika naďalej zostáva na úrovni provinčnej malosti a zahľadenia sa do seba.